SME
Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

70 - Lady D. a Lady M.

Celý národ ich volá krstným menom. Dača a Milka patria k nášmu nehmotnému kultúrnemu dedičstvu.

V hre Martina Shermana Keď tancovala v réžii Ľubomíra Vajdičku si zahrali spolu 67-krát od marca 1996. Emília Vášáryová hrala Isadoru Duncanovú a Božidara Turzonovová Mary Destiovú.V hre Martina Shermana Keď tancovala v réžii Ľubomíra Vajdičku si zahrali spolu 67-krát od marca 1996. Emília Vášáryová hrala Isadoru Duncanovú a Božidara Turzonovová Mary Destiovú. (Zdroj: JANA NEMČOKOVÁ, MARTIN ČREP)

Na tom, že spolužiačky z VŠMU slávia narodeniny v tom istom mesiaci, by nebolo nič zvláštne, ak by s takou bravúrou nestáli na našej kultúrnej scéne už prakticky polstoročie. Obe pochádzajú z multikultúrneho intelektuálneho prostredia, obe majú za sebou veľké filmové a televízne roly, obe dobre spievajú i tancujú. Roky sme obdivovali ich hlboké hlasy, krehké úsmevy, ale aj silu, s akou zvládali tie najnáročnejšie postavy. Ak má niekto v činohernom svete nárok na označenie diva, tak sú to práve ony. Boli slovenskými Bernhardtovými, Destinovými aj Callasovými či Duncanovými, ale aj ľudovými rozprávačkami či anjelikmi.Emília Vášáryová a Božidara Turzonovová si konkurujú, vo svojej nezameniteľnosti sa však aj dopĺňajú.

V čom sú iné? „Takto som nikdy nepremýšľala, skôr sme si naopak hovorili, ako veľa máme spoločné,“ neváha Emília Vášáryová. „Ideme spolu od sedemnástich rokov, keď sme po prvý raz v Banskej Bystrici v rámci vysokoškolskej brigády spoločne umývali okná na novostavbách pri stanici. Dača bola nádherná kučeravá baba, ja som bola ako cigánka. Bavila nás muzika, literatúra, my si naozaj veľmi rozumieme. Nikto netušil, že to potiahneme takto dlho spolu v jednom divadle.“

Aj Božidara Turzonovová hovorí o „ťahúnkach“. V postave opernej divy Jean Hortonovej v nedávno premierovanej inscenácii hry Ronalda Harwooda Kvarteto sa po prvý raz alternujú.


ico

thurzonovova_res.jpg

Zaplať pánboh za všetku robotu

Lady D. Jej hlas a výzor pôsobili trochu exoticky, možno sa aj trochu cítila ako cudzinka, a predsa v mnohých inscenáciách zosobňovala typickú Slovenku. Je archetypálne ženská, anticky tragická, vie byť secesne elegantná, éterická ale aj domácka. Stále verí v povolanie, ktoré mohla za roky pre divadlo, ale aj pre televíziu či film, a ktoré stále s bravúrou ponúka.

Pozeráte sa na staré filmy, v ktorých ste hrali?

Ale áno, a teraz už s pobavením. Minule dávali v televízii Příbeh lásky a cti o noblesnom vzťahu Nerudu a spisovateľky Karolíny Světlej, a veru musím povedať, že som ním bola očarená. Veď profesor Otakar Vávra natočil film, aký neskôr robili Angličania, napríklad Richard Attenborough. A tieto filmy mám veľmi rada. Malo to zmysel.

Akú fotografiu by ste dali na obálky knihy o vás?

Neviem, logicky by to mala byť v postave niektorej z veľkých umelkýň ako Ema Destinová, Karolína Světlá či Sarah Bernhardtová. Snažila som sa vypátrať, v čom boli veľké.

Ak to berieme geograficky, ďaleko ste sa za života nedostali. Žijete stále v tom istom centre Bratislavy, gymnázium ste mali celkom za rohom, na vysokú školu aj do divadiel ste mohli chodiť pešo.

V starom rozhlase na dnešnom Jakubovom námestí ma vychovávali ako dieťa v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, len na Kolibu nás viezli a do Prahy sme stále poletovali, niekedy aj dvakrát denne, ba aj aerotaxíkmi.

bozska-ema_res.jpg

Ema Destinová - Božská Ema (1979) réžia: Jiří Krejčík

Keď ste začínali v otvorenejších šesťdesiatych rokoch, mali ste v tom čase pocit, že svet patrí vám?

To nie, dosť jasne sme cítili železnú oponu, ako Bratislavčanka som mohla pozerať rakúsku televíziu a počúvať rakúsky rozhlas. V roku 1966 som dostala vo Francúzsku štipendium UNESCO. Ak som sa neskôr ocitla na festivaloch, napríklad v Indii či v Londýne, tak to bolo skôr s filmom než s divadlom. Boli sme tam akože filmové hviezdy, „prominenti s dvoma dolármi vo vrecku“. Cítili sme sa vždy trápne.

V tom čase mali herci na Slovensku iné postavenie ako dnes.

Boli sme vychytení, vtedy ešte neexistoval pojem celebrity. Dnes sme už my herci celebritami vystriedaní. Ale nech sa deje, čo sa deje, tie večery v divadle, kde spolu živí herci a diváci komunikujú, nenahradí nič.

Ľutujete niečo vo svojom profesionálnom živote?

Nie, naopak, zaplať pánboh za všetku robotu, ktorú mám odrobenú. Aj keď, paradoxne, tie najplodnejšie a najkrajšie veci sme odohrali v dobe totality. Boli to krásne inscenácie, krásne filmy a krásne predstavenia. Je mi ľahostajné, že preto, že boli realizované v totalite, majú zlý kádrový posudok. U nás je zaužívané, že všetko sa zakaždým začína v každom režime odznova. To nerobia ani Poliaci, ani Maďari.

andel2_res.jpg

Madame - Anděl s ďáblem v těle (1983), réžia: Václav Matějka

Ktorého režiséra máte rada?

Mám ich rada všetkých, a teraz to nehovorím z vypočítavosti. Veď oni sa toľko natrápia a potom musia ustúpiť do úzadia.

Exituje v divadelných šatniach priateľstvo?

Pravdaže, veď divadlo je tímová robota. A nech je akokoľvek, vlastne mám rada svoje kolegyne.

Bývalo to teda niekedy aj veľmi konkurenčné?

Ale, samozrejme, že bolo, že som sa zožierala a žltá závisť ma oblievala. Z tých všetkých ženských hereckých frustrácií som sa „vyhrala“ v inscenácii Posledné leto Sarah Bernhardtovej, o slávnej herečke z prelomu 19. a 20. storočia, a v mnohých iných krásnych postavách. Veľa som sa o vzťahu k svojmu povolaniu a poslaniu dozvedela od starších kolegov a kolegýň. Pre mňa sú dodnes veľkí, aj keď už nežijú. Skutočne možno oprávnene hovoriť o slovenskej hereckej škole. My sme jej odchovanci.

Veríte aj po toľkých rokoch ešte v divadlo?

Áno, verím. Dokonca tvrdím, že divadlo je organická súčasť ľudskej existencie, že sa s ním ľudia rodia. Sú to vzácne momenty, vlastne sekundy v divadle, keď herec zacíti, že „zavadil“ o umenie.

Kedy ste mali takýto pocit ako diváčka?

Už som si myslela, že som veľmi profesijne deformovaná a pre divadlo ako diváčka stratená, že už nevydržím dlhšie než pol hodiny v hľadisku. Ale nedávno som bola v lete v Grécku, zhodou okolností v Epidaurose, najväčšom amfiteátri pre 15-tisíc divákov, a tam som videla Antigonu a Siedmi proti Tébam so špičkovými európskymi hercami. Bol to mimoriadne fascinujúci, silný divadelný vizuálny zážitok.

burka_bt_jozef_adamovic_foto_jozef_vavro_res.jpg

Búrka (1972 ) réžia: Karol L. Zachar, FOTO – Jozef Vavro

Ako sa vám „býva“ v Paneláku?

Tak toto môžu zažívať iba herci, z obrovskej antickej drámy sa prenesieme do seriálu. Stále sa na svojej Janke zabávam, dialógy pre našu dvojicu píše Andy Kraus, ktorý rástol v okolí modrého kostolíka ako ja, preto sú tieto naše postavy poznačené milým prešporáctvom. Stále si však myslím, že aj keď je seriál ako televízny fenomén dnešných čias iba produktom, malo by to mať aj nejaký zmysel, aby to nebolo pre diváka len zabíjanie času.

V tejto sezóne ste naštudovali tri veľké úlohy.

Prvou bola milovníčka opery a pedagogička, teda pani Pani Verindah-Gedgeová v hre Je úžasná!. V Kvartete som už potom hrala skutočnú hviezdu, ale v dôchodku. Do tretice v Pohanoch zas hrám ortodoxne veriacu babičku. Moja postava je tá, ktorá chce ľuďom robiť len to najlepšie. V mladosti zabila život, išla na potrat, a povedali jej, že to musí odmodliť, tak opustila rodinu a odišla do kláštora. Ľudia sú trochu zarazení, niekedy sa stane, že niekoľko sekúnd po skončení predstavenia je ticho a až potom začnú tlieskať. Ale cítim, že tá hra zatína do živého. Jej autorka Anna Jablonská otvorila Pandorinu skrinku. Malo by ju vidieť čo najviac divákov.

V nových hrách, ako je táto, je veľa drsnosti aj vulgárnosti. Ako ju vnímate na scéne?

Myslím, že je rozdiel medzi vulgárnosťou a ordinárnosťou a že ordinárnosť do divadla nepatrí. Sú momenty, kde by sme si ju mohli odpustiť.

Ale divadlo by malo byť odrazom života.

Je, ale v umeleckom zmysle slova. Ordinárnosť bežného života na scéne podľa mňa nefunguje.

Ako vnímate dnešnú dobu?

Naša doba je fakt hysterická, ako konštatovali pred niekoľkými dňami aj spisovatelia na svojom kongrese v Prahe. Je okolo nás veľa smogu – istý pražský psychiater ho nazval hodnotovým smogom. Určite existuje aj masmediálny, elektromagnetický, vizuálny. Zaslúžili by sme si pár faciek, aby sme sa prebrali. Ale kto nám ich dá? Mám pocit, že hodnoty stratili svoje kontúry. Nechcem moralizovať ani mudrovať, ale dnes sa už ťažko rozozná, čo je legitímne a čo nie. Dobrým marketingom dosiahnete „úspešné“ predstavenie aj z úplného idiotstva.

Budete tento mesiac oslavovať?

Podobnú otázku som dala Vilmuške Jamnickej, s ktorou som roky sedávala v šatni. Ona mi vtedy odpovedala: „Preboha nie, veď je to nezdvorilé. Na tom nič nie je, že má žena sedemdesiat rokov. Oslavovať sa má 85, 90 a sto rokov, až to je pozoruhodné. A oslava jej stovky bola skutočne veľkolepá.

posledne_leto_res.jpg

Sarah – Posledné leto Sarah Bernhardtovej (2004), réžia: Ľubomír Vajdička

Božidara Turzonovová (28. 5. 1942), narodila sa v Sofii srbsko-macedónskym rodičom, vyrastala v Bratislave. Štúdium VŠMU ukončila v roku 1963, odvtedy pôsobí v SND. Hrá v inscenáciách Kvarteto, Pohania, Je úžasná!, Mobil mŕtveho muža. Debutovala filmom Most na tú stranu (1961), do povedomia sa zapísala najmä ako predstaviteľka Emy Destinovej v Krejčíkovom filme Božská Ema (1973), ale hrala aj v početných televíznych inscenáciách ako Hájnikova žena (1971), v seriáloch Adam Šangala (1974) či Vivat Beňovský (1975). Medzi jej filmami boli populárne predovšetkým Anděl s ďáblem v tele (1983), Anděl svádí ďábla (1988), Orbis Pictus ( 1997) či Vratné láhve (2007).Od roku 2008 je v seriáli Panelák. Je držiteľkou Ceny Jozefa Kronera za celoživotnú tvorbu. Je profesorkou hereckej tvorby, pôsobila na VŠMU, pomáhala aj zakladať Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde sa stala prvou dekankou Fakulty dramatických umení.

Zuzana Uličianska

spolocna_foto_jana_nemcokova_res.jpg

V hre Martina Shermana Keď tancovala v réžii Ľubomíra Vajdičku si zahrali spolu 67-krát od marca 1996. Emília Vášáryová hrala Isadoru Duncanovú a Božidara Turzonovová Mary Destiovú. FOTO – Jana Nemčoková

ico mv_res.jpg

Všetko som robila vo filme skôr ako v živote

Lady M. Má v sebe zvláštnu, až detskú hanblivosť i hravosť, jej oči však o živote mnohé prezrádzajú. Navzdory vnútorným neistotám, ku ktorým sa v rozhovoroch priznáva, ide EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ bez zaváhania po tvrdej, ale rovnej profesionálnej ceste už takmer päťdesiat rokov. Pokojne sa môže obzrieť.

Vo filme ste sa objavili už ako celkom mladučká. Ako sa to celé začalo?

Prvýkrát ma vybrali v Banskej Štiavnici do komparzu filmu Dáždnik svätého Petra. Režisér Vladislav Pavlovič, ktorý film pripravoval, vošiel do našej triedy a povedal učiteľke: „Prosím vás, tuto táto slečna keby mohla prísť zajtra.“ Dostala som jedinú scénu, utekala som s podrezanými sliepkami v ruke a kričala som: Už idem, už idem, megyek már, megyek, lebo to bola koprodukcia sMaďarskom. Už ako vysokoškoláčku ma vybrali do snímky Na pochode sa vždy nespieva, prvého slovenského širokouhlého budovateľského filmu. A potom už prišiel Jiří Krejčík s Polnočnou omšou podľa Karvašovej divadelnej hry, čo bolo veľké šťastie.

Ako ste sa cítili v rolách naiviek zo slovenskej klasiky?

Dosť som sa na nich zabávala, bolo to len také milé odbočenie. V tom čase som už v divadle i vo filme hrala aj tragické roly. Je však pravda, že skúsenosť v mojich filmových rolách vždy predchádzala moju životnú skúsenosť. V Polnočnej omši som mala pobozkať umierajúceho Ivana Mistríka. Režisér Jiří Krejčík stále so mnou nebol spokojný. Mala som už slzy v očiach. Prepáčte, ja s tým nemám vážnu skúsenosť, ja sa hanbím, hovorila som. Do smrti som bola Ivanovi vďačná za to, ako mi potom pomáhal, ako ma držal za ruku, pritom sme sa vtedy vôbec nepoznali. Vo filme som tiež rodila skôr ako v realite, muži mi museli ukazovať, ako sa to robí. Aj svadieb som mala veľa, samovrážd v každom druhom filme. Naumierala som sa teda statočne. Pri nakrúcaní Balady o siedmich obesených ma niesli v truhle, a či ma neprevrátili? Skoro som sa prizabila. Potom sme chvíľu nemohli točiť, čo sme sa tak smiali.

V Čechovových Troch sestrách ste hrali vášnivú Mášu. Neboli ste v živote nikdy naivnou Irinou?

K naivite som mala ďaleko. Narodila som sa cez vojnu, do ťažkých podmienok, určite ma to poznamenalo. V našej rodine sa diali ťažké veci... Keď som bol malá, volali ma Zduteľ, málo som sa usmievala.

Vaši spolužiaci z VŠMU hovoria, že okolo vás boli stále nejaké legendy, že po vás každý túžil.

No, tak toto neviem. Ja si len pamätám, že všetci boli ku mne veľmi milí, ale že by mi silou-mocou niekto vyznával lásku? Legendy možno vznikali preto, že som si udržiavala istý odstup. Nechodila som na večierky ani do divadelných klubov, dodnes bytostne neznášam herecké historky, mne nič nehovoria, ja si nepamätám nič. Môj muž si pamätá všetko, má fotografickú pamäť, ja zas „zmazávaciu“.

1963_Az_prijde_kocour_res.jpg

Diana - Až přijde kocour (1962), réžia: Vojtěch Jasný

Rodičia vraj nevideli mnohé veci, v ktorých ste hrali. Prečo ste sa pred nimi tak hanbili?

Neviem prečo. Aj teraz, keď o tom hovorím, mám studené ruky, je to zvláštny pocit hrať pred rodinnými príslušníkmi, nemám to rada. Vraj vtedy vždy hrám o polovicu horšie.

V jednej chvíli sa zdalo, že sú vám už súdené len postavy excentrických a egocentrických div. A potom prišla domovníčka z Ionescových Stoličiek či postavy utrápených žien v českých filmoch.

Mám rada rozmanitosť, nechcela som byť zaškatuľkovaná, a mala som aj šťastie, že som hrala dobré ťažké texty Sartra, Ionesca, Ibsena, ale aj v hrách súčasných autorov ako Ronald Harwood, Yasmina Reza, Bernard-Marie Koltes, Thomas Bernhard, Peter Turini, Per Olov Enquist. Toto je zbierka, ktorá ma teší.

Dobrým hercom a herečkám vraj stačí už len byť samým sebou. Je to tak alebo nie?

Herec môže aj musí vychádzať len zo seba. Nemôžem predstierať, že som niekto iný. Dôležitá je téma hry a charakter postavy, ktorú hrám, koncepcia, ktorú určí režisér. Ale ja mám len jeden mozog a jednu dušu, to znamená, že je výhodné pre každú postavu starostlivo vyberať prostriedky, ktorými budem postavu charakterizovať. Inak by sa to mohlo skončiť sa tak, že hrám stále len jednu a tú istú postavu, len v inom kostýme. Tomu sa veľmi bránim.

1967_Rok_na_dedine_res.jpg

Hanka - Rok na dedine (1967), réžia: Martin Ťapák, Karol L. Zachar

Aký máte pocit, keď si listujete v publikácii o sebe a na jej konci vidíte zoznam svojich úloh na niekoľkých stranách?

Je tam celý môj život.

Ktorá rola bola najťažšia?

Vždy tá posledná. Pani Meličková mala 68 rokov, keď hrala moju mamu v Maríne Havranovej. V jednej zo scén som ju držala za ruky. Spýtala som sa jej, prečo má také studené ruky. Odpovedala mi, že od strašnej trémy. Keď som sa prekvapila, len mi odvetila, že si na to ešte raz spomeniem. Spomínam teraz na ňu naozaj veľmi často, mala pravdu.

Chystáte sa tieto dni oslavovať?

V našej rodine sme nikdy nepestovali veľké „oslavovačky“. Ja som prekvapená, že som sa tej sedemdesiatky dožila, nepočítala som s tým.

Vnímate nejaké medzníky vo svojej kariére či v živote?

Život ma naučil, že je lepšie žiť zo dňa na deň.

1970_Medena_veza_res.jpg

Saška - Medená veža (1970), réžia: Martin Hollý

V čom musia byť herec či herečka iní ako „bežný“ človek, aby vôbec dokázali vyjsť na javisko?

Najdôležitejšie je zvládnutie remesla, technika, pomôže skúsenosť. To ešte neznamená, že každý večer nie je iný a neprinesie prekvapenia. Najstrašnejšie je prázdne hľadisko. Toho sa bojím asi najviac.

Zažili ste to už niekedy?

Ostatné mesiace sa nám stáva, že sála nie je úplne plná. Buď máme nefungujúce „náborové“ oddelenie, alebo sú drahé lístky, alebo majú ľudia iné starosti. Ale predovšetkým je nová budova SND podľa môjho názoru predimenzovaná. DPOH malo 450 miest, to bol ideálny stav pre Bratislavu.

Cítite nostalgiu za touto bývalou scénou Činohry SND?

Nemám nostalgiu, len potrebu hrať v divadle, kde ma vidia, kde nemusím nič pridávať na hlase a voliť patetický tón, aby ma počuli a kde nefúka klimatizácia, z ktorej sme všetci dosť často chorí.

V postave opernej divy Jean Hortonovej z Kvarteta sa alternujete s Božidarou Turzonovovou. Stalo sa vám to po prvý raz?

Áno, alternácie celkovo nemám rada, lebo potom má herec o polovicu menej skúšok ako ostatní. Za celý čas som mala azda len tri roly alternované.

To ste nikdy neboli chorá?

Ako môžete ochorieť, keď máte tri deti a podpísané zmluvy?

mesiac_na_dedine_ev_jK_foto_jozef_vavro_res.jpg

Natália - Mesiac na dedine (1980), réžia: Ľubomír Vajdička. FOTO – Jozef Vavro

V hre Martina Čičváka Kukura má sólo jedna veľmi afektovaná, povrchná herečka. Neurazili ste sa za svoju profesiu?

Oh nie, ešteže to. Je to veľmi dobrá hra, má bernhardovské kvality. Kto by sa urážal na Bernhardových hrách? Len malomeštiaci. Preto ich píše, tak ako ich píše, aby ich urazil. Martin Čičvák je veľmi talentovaný mladý režisér,

som rada, že som s ním mohla niekedy spolupracovať.

Hovoria o vás, že máte nepopierateľnú, nevtierajú, takmer strohú eleganciu. Dodnes bývate kráľovnou plesov. Ako vzniká taká mimovoľná elegancia?

Ja tomu nevenujem až takú pozornosť. Ale možno sa to začalo veľmi dávno, v pražskom salóne U Rosenbauma, kde sa šili všetky kostýmy, najmä tie historické pre pondelkové televízne inscenácie. Pripravovali sa tam aj módne prehliadky pre modelky. Milan Čorba, ktorý navrhoval kostýmy pre väčšinu mojich televíznych rolí, mi pomáhal pri nákupoch niektorých modelov. Ešte nebol mojím manželom, ale vždy som si od neho dala poradiť.

Ako ste dokázali zladiť svoje dve náročné zamestnania s rodinným životom?

Niekedy ťažko. Pomáhal nám v rodine, kto mohol. V podstate som bola vydatá za „námorníka“, môj muž bol každý druhý deň na letisku, Milan pracoval často v Prahe. Dobre bolo, len keď boli hmly, to som vedela, že sa z letiska vráti a že máme šancu stráviť spolu deň. Vôbec netuším, ako sme to všetko zvládli, nechcela by som však vrátiť jediný deň. Prežila som a stále žijem zaujímavý život, ale neviem, či by som ho ešte raz spojila s povolaním herečky.

Ako dnes vnímate popularitu?

Je pre mňa viac príjemná ako nepríjemná, nesťažujem sa. Ale verte mi, že keď nechcem, tak si ma na ulici nikto nevšimne.

visnovysad_ev_foto_nemcokova_res.jpg

Ranevská – Višňový sad (1995), réžia: Martin Huba. FOTO – JanaNemčoková

Emília Vášáryová (18. 5. 1942), štúdium na VŠMU ukončila v roku 1963, po krátkom pôsobení na Novej scéne ju prijali do SND, kde hrá dodnes. Momentálne účinkuje v inscenáciách Stratení v Oklahome, Kvarteto, Rabínka, Tančiareň. Pravidelne hrá aj v divadle Aréna či v pražskom Činohernom klube. Pamätným zostalo jej účinkovanie v televíznych inscenáciách - Balada o siedmich obesených (1969), v dramatizáciách Thomasa Manna Buddenbrookovci (1974) či Mário a kúzelník (1976). Nakrútila desiatky filmov, z posledných napríklad Modré z neba (1997), Pelíšky (1999), Horem pádem (2004), Václav či Nestyda (2008). Účinkovala v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Je držiteľkou Českého leva, viacnásobne získala aj cenu DOSKY a mnohé iné ocenenia. Je profesorkou na Divadelnej fakulte VŠMU.

Zuzana Uličianska

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  6. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  1. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  2. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  3. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  8. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  9. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  10. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  1. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 20 526
  2. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 18 114
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 15 342
  4. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 13 045
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 679
  6. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 662
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 522
  8. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 11 469
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 702
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 453
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Víkend
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Koronavírus: Matovič je s testovaním spokojný, zachytili 5 594 infekčných (minúta po minúte)

Celkový počet nakazených na Slovensku dosiahol číslo 45 155. Pandémia Covid-19 si doteraz vyžiadala 165 obetí.

Počas pilotnej fázy plošného testovania otestovali 140 945 ľudí.
Polícia bude naďalej kontrolovať dodržiavanie opatrení.
Píše Luboš Palata

Česi robia všetko pre to, aby sa udržali na čele rebríčka

Na Covid zomiera sto ľudí denne, hlavné však je, že sme premianti.

Ľudia si prezerajú stánky na trhu pri rieke Vltava v Prahe v sobotu 24. októbra 2020.
Opustené budovy

Na východe boli gigantom. Padli, keď podnik predali Čechom

Roky sa snaží nájsť nového majiteľa.

Snímka z pekárne Medea z roku 2004.