Trio Janoušek, Valúch a Svozil dodnes nesie odkaz „rodného“ Slnovratu.
„Možno bez zveličenia povedať, že náš najnovší album je pomerne starý,“ hovorí o cédečku Druhý pes, tretia fáza Dušan Valúch.
„Nahrali sme ho už pred štrnástimi rokmi,“ upresňuje Karol Svozil, no tretí člen Jednofázového kvasenia Miloš Janoušek pripomína, že tento fakt neberú ako tragédiu.
„Rovnako pokorne sa kedysi zachovali aj naši liverpoolski kolegovia, ktorí album Let It Be nahrali skôr než Abbey Road a tiež vyšiel až neskôr.“
A že ďalej nerozvíjal mystifikačné teórie, má na svedomí len slávnostnosť chvíle. Jednofázové kvasenie totiž v piatok oficiálne oslávilo tridsať rokov existencie a na koncerte pokrstilo svoj piaty album.
Platforma v Slnovrate
Janoušek, Valúch a Svozil vytvorili trio pôvodne ako platformu v rámci pesničkárskeho združenia Slnovrat a po jeho rozpade v polovici 80. rokov jediní pokračujú v nepretržitom hraní a dodnes „nesú odkaz“ Slnovratu a sú podvedome pre mnohých jeho synonymom.
Folk je autorskou výpoveďou a z neho vyplývajúce nepísané pravidlo, že pesničkár je človek, ktorý si sám píše hudbu i text a sám si to aj odohrá a odspieva, má v tomto prípade výnimku v osobe Karola Svozila.
Jeho klarinet, flauta a džezové inklinácie hravo prelomili ortodoxné predstavy a urobili z neho vítaného univerzálneho spoluhráča.
O tom, že nie je „len“ inštrumentalista, presvedčil tento bývalý pivovarský technológ inšpirujúcou ukážkou svojej výskumnej úlohy o jednofázovom kvasení.
„Prevratnosť technológie i názvu skupiny preveril čas,“ hovorí Janoušek. „Jeho výhodou bolo, že nás zaraďovali medzi metalové a punkové skupiny a pozývali na festivaly takejto hudby, nevýhodou, že nás z toho istého dôvodu občas zakázali.“
Starý známy album
Obsah najnovšieho CD Druhý pes, tretia fáza fanúšikovia, samozrejme, dôverne poznajú, veď piesne z neho zneli na koncertoch, a navyše kolovalo aj ako samizdat, takže o novinkách na štrnásť rokov existujúcom albume ťažko hovoriť.
„Ale ani ostatné albumy nepredstavovali u nás nikdy nejaké tvorivé skoky či prelomy,“ hovorí Valúch.
Podľa Janouška podobne ako koncerty, aj albumy sú vždy zmesou starých a nových skladieb.
„Veľká časť nášho publika vyrastala na pesničkách z minulosti, tak im ich dožičíme, a popritom sa snažíme prepašovať aj nejaké nové. A je príjemné zistiť, že po čase začnú byť rovnako vyžadované.“
Určitou výnimkou bolo debutové CD z roku 1990. Pri ňom šlo o výber toho najlepšieho. „Vychádzali sme z toho, že je to prvý a možno aj posledný album,“ vysvetľuje Svozil.
V čase krátko po revolúcii stratili totiž stálu scénu v bratislavskom klube Roland, a folk, ktorý predtým poskytoval zážitok slobodného vnímania slobodnej tvorby, akoby odrazu stratil témy.
„Keď sme sa však potom začali prehŕňať v textoch, uvedomili sme si, že nikdy neboli prvoplánovo protirežimové, aj keď ich vďačné publikum často tak vnímalo. Išlo nám najmä o apel proti všeobecnej ľudskej hlúposti a letargii. Ten provokačný rozmer bol skôr v tom, čo sa na koncertoch medzi pesničkami hovorilo,“ dodáva Valúch.
A tak mnohé staré pesničky majú dodnes úspech a aktuálnosť, čo stále platí aj o pôsobení Jednofázového kvasenia. „Je to cennejšie o to viac, že v hudbe výpovedná sila textu už nie je len doménou folku, ale aj raperov či hiphoperov,“ dodáva Janoušek.
Otcovia-zakladatelia a ich celebrity
Valúch zvykne na úvod koncertu predstaviť trio ako Jednofázové kvasenie o. z. „Tá skratka neznačí občianske združenie, ale otcovia-zakladatelia, teda my traja.“
Širšiu, variabilnú zostavu potom tvoria hostia ako Fedor Frešo, Milan Tedla, Peter Koreň a ďalší renomovaní muzikanti.
„Týmto naším hudobným eklekticizmom dávame vzácnu šancu aj špičkovým profesionálom vžiť sa do kože folkera,“ objasňuje Janoušek spoluprácu s celebritami.
„Navyše sme pre nich zárukou serióznosti. Kým oni niekedy odrieknu účasť zahrať si s Jednofázovým kvasením pre svoje zdanlivo atraktívnejšie ponuky, u nás majú istotu, že nikto z nás troch nikdy nedá prednosť hraniu s Collegiom alebo Fermatou či nebodaj turné po Japonsku.“
Súčasť alternatívy pre trpezlivejších
My, ktorí sledujeme, ba vyhľadávame rôzne podoby pesničkárstva, sme počas 80. rokov zajasali pri stretnutiach s akousi odnožou združenia Slnovrat, Jednofázovým kvasením. Dnes by sa povedalo, že „zaplnili medzeru na trhu“, ale skôr proste prišli s razantnou, individuálnou poetikou. Totiž: potom, čo českú generáciu Šafránu (Třešňák, Merta, Hutka…) zmietli z obzoru zákazy a vynútené emigrácie, nastúpili krehkí mladíci (Plíhal, bratia Ebenovci). Stačia dva riadky z akejkoľvek piesne Dušana Valúcha a Miloša Janouška (obaja ročník 1952), aby sa ozrejmilo, akí boli – a sú – iní.
Ani im nie sú cudzie slovné hračky: lenže ich piesne sú vyznením oveľa skeptickejšie. Skúmajú, ako veľmi sa do nás už vryl tlak spoločnosti na kompromisy, počítajú škrabance z boja s banalitou. Skôr než o zamilovanosti spievajú o manželstve a nástrahách dlhých vzťahov. Teda hlas krízy stredného veku? Možno, ale so šťastnými presahmi späť (k dilemám mladosti) i vpred (k clivote z bilancovania).
Pritom s Jednofázovým kvasením sa zažije dosť trpkého humoru, ako dokazuje aj album Druhý pes, tretia fáza (Pavian Records). Už klarinet a flauta Karola Svozila dávajú piesňovým úvahám paradoxne swingujúci energetický náboj. Chameleón síce vznikal v ére predrevolučnej pretvárky, ale ako krátko trvali roky nevinnosti, keď sa zdalo, že podobné piesne už neplatia?
Je tu Janouškov kolektívny portrét Slováci, ale mnohé o národnej povahe prezradí i to, že sa publikum hromadne smeje obrazom typu „vy si myslíte, že letíme, ale to my tak rýchlo padáme“. Na prejave tria je popri všetkom prenikavom atraktívne i to civilné a amatérske, večne nedefinitívne. Prirodzená opozícia k živým hudobným produktom a ich imidžu, ktorý predstiera bezchybnosť.
Keď vidím, ako JFQ na koncerte cez okuliare číta texty a noty z papiera, vyzerá to, že by mladé publikum nezávislej scény asi veľmi nezaujali. Pritom náboj piesní je nepochybne nadgeneračný: v minimálnom aranžmáne s gitarou je čosi z punkového postoja „do it yourself“ a vedľa zvukovo opulentnejšieho popu sa dnes „singers-songwriters“ vlastne stali súčasťou alternatívy pre trpezlivejších.
„Ako štafetový kolík v spomalenom zábere – keď ho jeden odovzdáva a nikto neberie,“ spieva Valúch o okamihu životnej voľby. Možno si dnešné publikum nenechá ujsť príležitosť pokračovať v tejto štafete. Autori z Kvasenia nie sú ničím menším než dobrým medzičlánkom medzi autorskými tandemami Lasica - Filip a Piussi - Bálik.
Pavel Klusák
Autor je hudobný publicista
