Najlepšia slovenská rocková pesnička sedemdesiatych rokov – aj takéto označenia má Smutná ranná električka. Vytvorili ju dvaja rozporuplní géniovia – básnik a komunistický minister Miroslav Válek a hudobník Marián Varga.
Táto pesnička nikdy nevyšla na samostatnom singli a Slovenský rozhlas ju nevysielal ani náhodou. Pre vkus priemerných poslucháčov bola príliš dlhá, rockové gitarové sólo na jej konci im trhalo uši a text bol depresívny, pohrebný.
Kto ju chcel počúvať, musel vlastniť celý album (vtedy LP platňu), no aj napriek tomu sa z nej stalo čosi ako hit – dnes by sme mohli povedať, že to bola kultová pieseň jednej generácie.
Normalizácia a federalizácia
Začiatok sedemdesiatych rokov sa pre mnohých pamätníkov spája s komunistickými represáliami, príznačne nazvanými normalizácia. Po krátkom období odmäku z konca šesťdesiatych rokov opäť nastúpila cenzúra, vyhadzovanie ľudí z práce z ideologických dôvodov a čistky.
Tí, ktorých sa to týkalo, ľutovali, že neemigrovali, kým sa hranice na Západ opäť nepriedušne neuzavreli. Slováci však mali aspoň jednu satisfakciu – pozitívnym výsledkom roku 1968 bol zákon o federalizácii, vďaka čomu sa o mnohých veciach začalo rozhodovať v Bratislave, a nie ako dovtedy v Prahe.
Napríklad o tom, aká hudba bude vychádzať na platniach, rozhodovali Česi v jedinom štátnom vydavateľstve Supraphon. V roku 1970 konečne vzniklo samostatné slovenské vydavateľstvo Opus a to, keďže chcelo byť úspešné, ponúklo priestor aj umelcom, ktorí mali nielen umelecký, ale aj komerčný potenciál.
Zelená pošta
Takto prišiel na svet aj legendárny dvojalbum Konvergencie.
Smutná ranná električka
Text: Miroslav Válek
Smutná ranná električka
a ja v nej a ja v nej,
už ma vezú
ako v rakve sklenenej.
Smutno zvonia pred nami
a za nami smutno zvonia
smutné zvonce v smutnom dni, smutný sprievod pohrebný.
Vždy keď idem takto k tebe,
vždy keď idem takto k vám,
plačem ako na pohrebe.
Ľúto mi je vlastnej smrti.
Vždy sa vo mne niečo zrúti,
vždycky niečo pochovám.
Celé mesto je dnes smutné.
Smutné parky, smutná pláž.
A ja smútim preukrutne:
Chodím k tebe, keď ma voláš,
Chodím, aj keď nevoláš.
Skupina Collegium Musicum so svojím charizmatickým lídrom Mariánom Vargom síce vyvolávala aj negatívne reakcie, najmä staršia generácia zvyknutá na dychovky Vargu bytostne neznášala.
Skupina však bola hráčsky veľmi presvedčivá, vypredávala koncerty a politicky bola „nezávadná“ a to jej otvorilo dvere. Konvergencie boli totálna bomba, predalo sa ich viac ako stotisíc kusov a vďaka tomu Varga dostal od Opusu ponuku nahrať ďalší album – tentoraz pesničkový.
Písal sa rok 1972, bol začiatok leta a dvadsaťpäťročný Marián Varga sa pustil do práce na albume, ktorý dostal názov Zelená pošta.
Letná pohoda
Varga sám spomínal, že to bolo zrejme najkrajšie obdobie v jeho živote. S textárom Kamilom Peterajom sa každý deň chodili kúpať do Petržalky a výsledkom pohody bolo, že každý deň vznikla jedna pesnička plná letnej atmosféry.
Album nahrávali v Experimentálnom štúdiu Československého rozhlasu a hráčsku zostavu tvorilo kompletné Collegium Musicum (Fedor Frešo – basgitara, Dušan Hájek – bicie) a niekoľko hostí – na gitaru hral Rasťo Vacho, špeciálnym hosťom bol najlepší český rockový gitarista Radim Hladík. Jediným spevákom albumu sa stal osvedčený Pavol Hammel.
Zelená pošta ani za štyridsať rokov od svojho vzniku nezostarla – je plná emócií, farieb a najmä úžasných muzikantských nápadov. Skrátka z nej počuť, že vznikla bez tlaku napísať hit, zarobiť peniaze či sa niekomu zapáčiť, šlo o čistú radosť z tvorby.
Hammond organ
Zopár pesničiek na albume však vzniklo ešte v šesťdesiatych rokoch pre skupinu Prúdy, v ktorej Varga začínal – a práve medzi ne patrila aj pesnička Smutná ranná električka. Na legendárny album Prúdov Zvoňte, zvonky (1969) sa nedostala, takže Varga ju použil až neskôr.
Ak sa o Vargovi hovorilo ako o „šialenom geniálnom“ organistovi, ktorý sa pri hraní tvári, akoby bol po mŕtvici, táto skladba to len potvrdzuje – nielen hypnotickou vyhrávkou na začiatku pesničky, ale najmä organovým sólom v strede skladby, pri ktorom behá mráz po chrbte. Sólo, ktoré má nádhernú výstavbu, je zároveň učebnicovou ukážkou toho, ako vydolovať z Hammond organu rockový živočíšny zvuk, ktorý priam núti poslucháča pustiť si pesničku opäť.
Gitarové sólo Radima Hladíka v závere pesničky je už len dokonalou čerešničkou na torte. Toto všetko dohromady spôsobilo, že Smutná ranná električka zo Zelenej pošty doslova trčala, a to, že na albume sú aj ďalšie pesničkové poklady, poslucháči zväčša zistili až po viacnásobnom vypočutí albumu.
Válek
Keď som ako pätnásťročný tínedžer počul Smutnú rannú električku prvýkrát, jej text ma zarazil. Bol iný, znepokojivý, nedokázal som naplno porozumieť tomu, prečo niekto plače v električke, keď ide za frajerkou. Netušil som, že nepočúvam klasický pesničkový text, ale poéziu.
Varga zhudobnil báseň Miroslava Válka, v roku 1972 už prominentného komunistického funkcionára, ministra kultúry, no zároveň básnika, ktorý koncom päťdesiatych rokov zásadne zmodernizoval slovenskú poéziu. Veľa ľudí má naňho ťažké srdce, no iní zároveň hovoria, že Válek dokázal mnohým kolegom spisovateľom, ktorých komunistický režim šikanoval, nenápadne, ale účinne pomôcť.
Keby text Smutnej rannej električky napísal niekto iný, na Zelenej pošte by táto pieseň nebola, pretože je depresívny a plný smútku, pohrebov, rakiev a umierania. Také niečo by komunisti nepovolili, ich oficiálnym kánonom bol optimizmus - keď budujeme lepšie zajtrajšky, nemôžeme byť predsa smutní. Vyhodiť text ministra kultúry si však nikto nedovolil, Válka sa báli aj najväčší komančovia, možno aj preto vydržal ministrovať až do roku 1988.
Kde nájdete električku?
Zo Smutnej rannej električky sa stala klasika, ktorú však vlastnili len majitelia LP platne Zelená pošta. Až po roku 1989 vyšla Zelená pošta na CD, neskôr aj v remasterovanej verzii.
V roku 1995 Pavol Hammel naspieval túto pieseň na svojom živom Unplugged albume, Marián Varga v nej hrá ako hosť. Pieseň je zaradená aj na výberovom 2 CD nazvanom Hommage à Marián Varga (2006), ktoré vyšlo k šesťdesiatke Mariána Vargu.
Marián Varga a Miroslav Válek
V dvoch skvelých knihách o Mariánovi Vargovi a skupine Collegium Musicum sa vyskytuje aj niekoľko zmienok o vzťahu Mariána Vargu a básnika Miroslava Válka.
Varga: Listoval som si vo Válkovej zbierke Dotyky a hneď mi bolo jasné, že toto by som chcel urobiť. Nielen pre obsah, hoci ten existencialistický tón mi bol bytostne blízky... tá báseň sa sama núkala na zhudobnenie, jej rytmus bol dopredu daný, stačilo ju nahlas čítať.
Ale keď som už mal hotovú aj melódiu, potreboval som niektoré slová viackrát zopakovať, natiahnuť verš. A to som si netrúfol bez Válkovho súhlasu nielen preto, že bol minister, už len z takej principiálnej úcty k nemu ako k básnikovi.
Tak som šiel za ním a najskôr som sa opýtal, či ju môžem zhudobniť, na čo mi odpovedal, že mu bude cťou. Keď som mu na papier začal kresliť, ako si to predstavujem, veľmi taktne mi naznačil, nech si s tou básňou robím, čo chcem, hlavne nech ho nezdržujem.
Varga: Možno tak trochu nado mnou držal ochrannú ruku, ale z vlastného rozhodnutia. Som hlboko presvedčený, že keby nebolo jeho, zrejme by som nikdy nemohol vystupovať. Veď mu aj bolo verejne vyčítané, že sa zastáva chuligána. A on bol natoľko prezieravý, že sa nikdy na verejnosti neoháňal mojím menom, a už nikdy ma nechválil, pretože vedel, že by mi tým uškodil.
Nebohý Rudo Sloboda mi kedysi povedal, že na nejakom spisovateľskom zjazde vraj Pezlár (ideológ ÚV KSS, pozn. aut.) použil argument, že dôkazom slobody prejavu v tejto republike je Vargova existencia.
(Peter Uličný: Marián Varga. O cestách, ktoré nevedú do Ríma, Slovart 2004)
Varga: Neviem, z čoho pramenila jeho nepochopiteľná sympatia ku mne. Možno to bolo preto, že bol pijan ako ja. Možno som mu pripomenul niečo z neho, čo už v sebe udusil ako komunistický aparátnik. Ale chcel by som pripomenúť, že všetko bolo odtiaľ-potiaľ, tých návštev uňho bolo málo.
Ja som si ho ctil ako básnika, on ma možno tiež trochu rešpektoval. Nekomunikoval so mnou ako úradník. Neviem však, ako to mal vyrovnané vo vzťahu k režimu, ktorý prezentoval. Ja som mal pocit, že ním opovrhoval, ale viezol sa v tom.“
(Denisa Vojtényiová, HN 27. 8. 2004 - in Marian Jaslovský Collegium Musicum , Slovart 2007)
