Táto kniha mnohých prekvapí šírkou aktivít jediného umelca.
V poslednom období sme svedkami potešiteľného paradoxu: o čo častejšie sa výtvarníci ponosujú na svoje sociálne postavenie, ich monografické publikácie vychádzajú o to rýchlejšie. Ba čo viac, veková hranica majstrov sa posúva stále nižšie, do veku, v ktorom v minulosti drobný katalóg znamenal viac, ako dnes Cena Oskára Čepana. Darmo, pokrok sa zastaviť nedá. Monografická publikácia sa stala otázkou prestíže a pocit, že umelec bez monografie nie je, mnohým nedá spávať.
Koncepcia takýchto publikácií býva rozličná. Niekedy ide o formu luxusného ponukového katalógu či obrázkovej knižky, ale bývajú aj publikácie, textovo a graficky veľmi dômyselne spracované, až sa napokon môžeme stretnúť s monografiou ako knižným objektom. Mohutnosť je tiež rozdielna - od zošitovej hrúbky po siporexový kváder. Najčastejším obsahom je zostrih umelcovej tvorby, ale vyskytne sa aj kompletne zastúpená činnosť od kolísky.
Často nás prekvapí umelec, vzhľadom a vystupovaním ľahkomyseľný bohém, ktorý sa v monografii ukáže ako pedantný archivár. Inokedy umelec s antiestetickým programom úzkostlivo trvá na hyperestetickom vzhľade monografie. V každom prípade ide o prezentáciu umelcovej tvorby, samozrejme, v symbolickej podobe. Monografia skutočné dielo nahradiť nemôže, môže ho iba viac alebo menej vydarene priblížiť. Zjednodušene, je to pohľadnica z atraktívnej dovolenky.
Otcov nikdy neopustil
Monografia Vladimíra Kordoša (vydavateľstvo FO ART) patrí medzi tie, ktoré majú ambíciu čo najširšie zdokumentovať umelcovu činnosť. Vyše dvestostranová publikácia je graficky striedmo, ale náročne upravená, kvalitné reprodukcie sú sprevádzané textami (Matuštík, Valoch, Cornevin, Geržová, Hůla, Tóth, Fila, Fabuš), ktoré sa čítajú s veľkou chuťou. Kordoš absolvoval stredoškolské štúdium na povestnej bratislavskej "šupke". Životodarná klíma, vytvorená Rudolfom Filom, mala pokračovanie na VŠVU v blízkosti Václava Ciglera. Oboch "otcov" Kordoš nikdy neopustil, k Filovi sa neskôr primkol ešte dôvernejšie, ako kolega-pedagóg.
V tomto veľmi šťastnom období Kordošovho učiteľovania vzniklo penzum práce na diele, ktoré patrí medzi jeho vrcholy. Podnetné prostredie mu umožnilo realizovať väčšinu projektov priamo v škole. Dejiskom aténskej školy je napríklad foyer šupky, ale i návrat strateného syna, chorý Bakchus, kladenie do hrobu či obed nesú stopy školského prostredia.
Rafael Santi: Aténska škola, freska, Vatikán, 1510
Vladimír Kordoš: Aténska škola, performance v „šupke“, 1981.
Prekvapujúca kresba i maľba
V monografii nás prekvapí autorov dôraz na kresbu a maľbu u ikonoklastov nečakanú. Vysvetlenie ponúka Jana Geržová: "Jedným z kľúčových slov v umení Vlada Kordoša je pluralita." Práce zo stredoškolského štúdia nám predstavia Kordoša ako veľmi talentovaného kresliara a maliara. Viaceré dnešné oceňované mladé talenty by mu mohli aj závidieť.
I keď sa pri charakteristických interpretačných aktivitách bez týchto médií viacmenej zaobíde, kresba a maľba sa v Kordošových prejavoch sporadicky vyskytuje dodnes. Od elementárnych kresieba a malieb z roku 1986 až po veľkoformátové maľby prstami z roku 2000. Maľbu využije aj pri akciách: cesta na motív, hra na premaľby alebo päťminútové performancie z roku 1991. Pochopiteľne, pri zásahoch do reprodukcií sa len veľmi ťažko dá obísť veľmajster tejto disciplíny Rudolf Fila, čo napokon Kordoš nijako netají. Rovnako sa hlási nielen k prejavom celého radu umelcov, ktorých obdivuje, ale priznáva sa aj k tým, ktorí robili niečo v jeho duchu, ale robili to o čosi skôr: Derek Jarman, Bill Viola, Luigi Ontari (túto samozrejmosť by sme u viacerých výtvarníkov márne čakali, priame vzťahy a súvislosti sa väčšinou úzkostlivo zahrabávajú). Za statočnosť je odmenený faktom, že "cyklus historických portrétov slávnej americkej výtvarníčky Cindy Shermanovej vznikol desať rokov po Kordošovi s veľmi podobným výsledkom" (Jana Geržová).
Vladimír Kordoš: Obed II, fotozáznam akcie 1980.
Nátura ochutnávača
Umelci sú poväčšine slobodomyseľní individualisti, túžiaci po utiahnutosti v pustovníckej samote, aspoň taká býva obvyklá predstava. Nie tak Vlado Kordoš. Ako umelec nadovšetko miluje zadania, túži po úlohách, vhodné témy ho dokážu vyburcovať k impozantným výkonom. Rád, ako kolchozník, pracuje v kolektíve, alebo sa aspoň kolektívom obklopuje.
O utiahnutosti nemôže byť ani reči, exhibicionistické túžby ním dodnes lomcujú. Všetky tieto vlastnosti však využíva na jediný ciieľ - kreatívne si privlastniť a následne interpretovať prípadne reinterpretovať klasické výtvarné impulzy. Na to potrebuje maximálne možnú empatiu, ale i náturu ochutnávača, zdedenú hereckú a hlavne mimickú schopnosť, tiež schopnosť parafrázovať a parodovať tak, aby kordošovsky zaplnil, ako hovorí Fila, "medzipriestor medzi výtvarným a divadelným médiom".
Verejnosť zvyknutá na Kordošove typické interpretačné a akčné prejavy bude prekvapená šírkou jeho činností. Rovnomernosťou zastúpenia rôznorodých umeleckých aktivít Vladimíra Kordoša môže dokonca vzniknúť dojem prílišnej fragmentárnosti. Ale ako píše jeden z autorov textov Jozef Fabuš, zdanlivá roztrieštenosť sa však môže nazvať aj inak - šírkou záujmu. Kordoš vždy pohotovo reagoval na všetko, čo sa mu zdalo práve nové vo výtvarnom umení.
Autor: Milan Bočkay
