Cenným posolstvom výstavy je aj zviditeľnenie často len tušeného podielu Květy Fulierovej na tvorbe Júliusa Kollera.
Ak Petra Hanáková, diagnostička Kollerovej pozostalosti, napísala o jeho autorskom geste, že často pripomína činnosť dvojitého agenta, tak výstava Balkón na Kudlákovej č. 5 v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave by mohla byť prihlásením sa k tejto kollerovskej stratégii.
Záujem o legendu
Ak sa vrátime pár rokov dozadu, tak Július Koller ako výkonný sedemdesiatnik si ešte stihol vychutnať hviezdne časy, prechádzajúc rukami západných kurátorov ako ich objaviteľská trofej avantgardistu z „pralesa“ východnej Európy. Niet divu, že po jeho náhlej smrti v roku 2007 záujem podieľať sa na jeho legende prejavilo viac silných hráčov – Slovenská národná galéria, iniciatíva Tranzit podporovaná Erste Bank Group a Zbierka Prvej slovenskej investičnej spoločnosti.
Múdre rozhodnutie umelcovej životnej partnerky Květy Fulierovej rozdelením archívnej pozostalosti medzi tých, ktorí sa podľa jej uváženia dokážu postarať o umelecké dedičstvo, predišlo mnohým stratám a nedorozumeniam, takým častým pri umeleckých pozostalostiach.
Strategický životný a pracovný priestor
Aj preto sa veľmi skoro mohla zorganizovať na pôde SNG medzinárodná konferencia o jeho diele (2009) a retrospektívna výstava (v koncepcii Aurela Hrabušického a Petry Hanákovej v roku 2010) s podporou a spoluprácou väčšiny spravovateľov. Na druhej strane, elitárske vlastníctvo Kollerových archívov nahráva majetníckym sklonom či v privlastňovaní autora, či v privatizovaní archívnych informácií.
A práve výstava Balkón na Kudlákovej č. 5 neprichádzajúca z „kollerovských“ inštitúcií, navyše s nástenkovo-kutilským rukopisom pripomínajúcim Kollerove stratégie, je akciou, ktorá tak trochu provokuje nedotknuteľnosť strážcov jeho odkazu.
Richard Gregor, kurátor výstavy, a spoluautorka Květa Fulierová zvolili za referenčný bod balkón sídliskového bytu, kde Fulierová s Kollerom od roku 1977 spolu žili a tvorili. Pre obidvoch strategický životný a pracovný priestor, kde ona pestovala kaktusy a tlačila svoje grafiky a zároveň pohotovo dokumentovala jeho divadlo jedného herca, z času na čas doplneného náhodnými či pravidelne sa objavujúcimi stážistami.
Riešením bola kultúrna situácia alebo UFO
Vystavené fotografie z balkóna zachytávajú obyčajné situácie z rodinného života, dokumentujú Kollera ako autora malieb objavujúcich sa najmä v predajni Dielo a zaznamenávajú dnes už ikonicky známe kollerovské rituály a akcie. K porozumeniu jeho totálneho spojenia života s umením, a ako povedal Dezider Tóth, „chápania života ako len vedľajšej záujmovej činnosti“, sa treba vrátiť k prelomu 50. a 60. rokov, keď sa radikalizovali všetky tie avantgardistické predstavy splynutia umenia s každodenným životom.
Už v roku 1957 skupina umelcov okolo Situacionistickej Internacionály vyhlásila všetky bežné udalosti života za konštruované umelecké situácie. Odmietnutím tvoriť pre múzeá a predávať umenie ako tovar sa aj ich gestom začal jeden z veľkých univerzálnych príbehov umenia druhej polovice 20. storočia – predovšetkým v kapitolách odhmotňovania a strácania sa.
Aj keď pred mladým Kollerom otázka nikdy takto radikálne nestála, hnutie podobných „popieračov“ mu nenápadnou podvratnosťou bolo blízke. Rozpor či voliť umenie alebo život, vyriešil zjednocujúcim pojmom kultúrna situácia, alebo presnejšie Univerzálno-kultúrne Futurologické Operácie, ktorými obsiahol takmer všetko – od súkromného života, každodenných úkonov, milostných zážitkov až po svoje miesto v umeleckej prevádzke.
Pingpong s umeleckou scénou
Niekto výstižne povedal, že Koller nebol autorom umeleckého diela, ale to, akým spôsobom sa vymedzoval a vzťahoval od a ku všetkému okolo seba, vytváral umelecký diskurz, teda akýsi pingpong s umeleckou scénou. A nebol to len zástupný spor o datovaní a povahe jeho obrazu More (1963 – 1964), ale aj pochybnosti nad čistotou jeho konceptuálneho prístupu „zrádzaným“ predajom banálne realistických obrazov.
Na otázku, či sú morálnym zlyhaním, alebo dôvtipným konceptuálnym postojom k politickému a sociálnemu statusu umelca počas normalizácie, síce neodpovedajú ani autori výstavy, ale zvýraznením tejto jeho polohy ho nevyčistili do korektnej podoby sterilne ukážkového encyklopedického autora.
Navyše, zviditeľnená prítomnosť Květy Fulierovej ako členky tímu J + K, navonok takých vzájomne odlišných umelcov, je možno najpodstatnejším posolstvom výstavy. Aj nedávne zistenie Petry Hanákovej z archívneho výskumu Kollerovho diela potvrdzuje doteraz len tušené, že KF bola nielen hlavným spoluhráčom celoživotného diela, ale aj skutočným trénerom jeho umenia hry.
Autor: Beata Jablonská
