Václav Neckář vydal album pre iné publikum, než pre aké koncertuje.
Už keď vojdete do bratislavského Istropolisu, máte pocit, že ste sa preniesli o dvadsať rokov späť. Po vstupe do hlavnej sály, kde tony mramoru vystrieda koberec s čalúnenými sedadlami a na pódiu stojí Václav Neckář, cestovanie v čase pokračuje.
Nostalgia
Práve vydal nový a zaujímavý album Dobrý časy. Hudbu aj texty mu urobili mladí muzikanti zo skupiny Umakart, no stretol sa s nimi iba v štúdiu. Na tomto turné ho sprevádza stará kapela Bacily. A tak sa na jedinom koncerte Václava Neckářa na Slovensku hlavne spomínalo.
Atmosféru minulosti znásobil zvuk kapely (hlavne klávesy) aj sála, kde sa konávali oficiálne komunistické akcie. Ešte pred roztiahnutím opony (čo je ďalší retro unikát) z reproduktorov znela Modlitba Marty Kubišovej. Hit, ktorý stál kariéru Neckářovej kolegyne zo slávneho tria 60. rokov Golden Kids, pôsobil v tomto priestore dosť zvláštne, ale bolo to sympatické gesto.
Hlavný hrdina večera sa objavil v rockerskej koženej bunde a teniskách. Ťažko písať objektívne o spevákovi, ktorý sa po mŕtvici musel znovu učiť hovoriť. Chvíľu mu držíte palce a tŕpnete, či vôbec dokáže dotiahnuť skladbu do konca, no ešte stále dokáže prekvapiť silným momentom či vtipkovaním.
Staré hity či nové veci?
„No jo, srandičky. Ale pred desiatimi rokmi som si myslel, že už nikdy nebudem spievať,“ okomentoval napríklad svoje tanečné pohyby a spev do kanvice na mlieko v skladbe Chrám svatého Víta. „Už nie som na dlhé prejavy,“ povzdychol si, no hneď dodal „Tie si nechám až do parlamentu.“
Presne takto sa to striedalo celý koncert. Publikum zložené najmä zo staršej generácie najviac ožilo pri pesničkách zo 60. a 70. rokov ako Stín katedrál či Tu kytaru jsem koupil kvůli tobě. Sú nadčasové, lenže kým ony nestarnú, ich interpret áno a navyše jeho zdravotný stav stále nie je ideálny, takže nevyznejú vždy dobre. Stále sa však snaží baviť, neváha zísť do publika a vytancovať náhodnú diváčku.
Je to v podstate len problém nevyváženého repertoáru. K rockerskému imidžu sa niektoré veci vyslovene nehodia: spievať v koženej bunde „ša-la-la-la-li“ či „Jsem doktor Dam Di Dam“ pôsobí dosť rozpačito. Naopak, staršie publikum má zase napríklad problém s jeho dvojalbumom Planetárium.
Večná otázka: Hrať dokola staré hity či robiť nové veci? Václav Neckář nové pesničky má a dobré, ale na pódium si ich zatiaľ šetrí. Škoda.
