Žijeme v období, ktoré umožňuje zrealizovať čokoľvek vám napadne. Napríklad úplne dokonale spojiť hudbu s úžasnou vizuálnou šou.
GRAZ, BRATISLAVA. Spadne čierna opona. Tam, kde by ste zvyčajne našli pár hudobníkov s gitarami cez plece, bubeníka a klávesákov, či aspoň stojany plné svietiacich škatuliek, sa zrazu pred vami týči veľká bledá stavba poskladaná z množstva menších kvádrov. Pripomína to rozostavané lego.
A v strede, v tom najväčšom kvádri tušíte prítomnosť Amona Tobina, zvukového perfekcionistu a kolážistu, ktorý sa minulý rok rozhodol, že svoj aktuálny album ISAM (Ninja Tune/ Wegart) predstaví publiku úplne inak.
Namiesto ďalšieho z množstva dídžejských setov, namiesto pokusov o prearanžovanie elektronickej muziky pre tradičnejšie nástroje siahol po veľkolepom vizuálnom predstavení. A podobne ako svoju hudbu ho založil na nových technológiách.
Vizuálne orgie
Umiestniť koncert jedného elektronického producenta do relatívnej veľkej haly v prerobenom industriálnom komplexe v meste Graz môže vyzerať na prvý pohľad ako úplne absurdný nápad. Rovnako ako podradiť korporátnu značku Electronic Beats, pod ktorou sa naprieč Európou organizujú rôzne koncerty a minifestivaly, pod úplne iný lokálny festival.
O čosi menej absurdne to však vyzerá, keď sa začne halou ozývať Tobinovo zvukové cinkotanie a na zvláštnej hranatej štruktúre sa objavujú tvary, ktoré vytvárajú dojem trojrozmernej projekcie. Chvíľu to pripomína animované scifi komiksy, chvíľu hýbajúce sa geometrické obrazce najrôznejších tvarov. Celé to riadi vídžej s tromi počítačmi, ktorý stojí pod obrovským videoprojektorom rovno za zvukárom.
Ako vyzerá projekt Amona Tobina ISAM naživo spod pódia.
Toto je vlastne najhlavnejší dôvod, prečo treba Amona Tobina vidieť – nie pre jeho hudbu, ktorú si pokojne dokážete predstaviť aj v menšom klube plnom snobských fajnšmekrov, ktorí posediačky uznanlivo kývajú hlavami nad jeho zvukovým majstrovstvom.
ISAM live je niečo úplne iné: zrejme ide v súčasnosti o najsilnejší vizuálny zážitok, na aký môžete natrafiť na hudobnom koncerte. Môže pôsobiť zvláštne ak je najúchvatnejšou zložkou koncertu „výtvarná“ podoba. No zároveň to ukazuje, že tá totálne aktuálna muzika hľadá iné spôsoby, ako spraviť z hudby zážitok.
Možno príde aj na Slovensko
Niektoré problémy sú však univerzálne. Ak ste si niekedy mysleli, že slovenské publikum je nevychované a takmer na každom koncerte sa nájdu jednotlivci, ktorí majú potrebu práve počas skladieb celému okoliu oznamovať svoje názory na život, politiku a vôbec – rakúski návštevníci otváracieho dňa Springfestivalu na tom boli azda ešte horšie.
Aj pri mizernej znalosti nemčiny ste sa tak uprostred publika podozvedali všeličo o skúškach na vysokej škole, frajerkách a pive, ktoré je fakt hnusne riedke – samozrejme, bez toho, že by vás to zaujímalo (nehovoriac o veselom porušovaní zákazu fajčiť v sále).
Možno je dôvodom to, že Amon Tobin vlastne produkuje hudbu, ktorá je dosť náročná na počúvanie. A s výnimkou prvého z dvojice prídavkov – a zrejme v jedinom, v ktorom naozaj improvizoval – v jeho vystúpení nenájdete elektronickú tanečnú diskotéku.
Škoda, že Amona Adonai Santosa de Araújo Tobina sa nepodarilo priviezť na festival Pohoda. No ak sa všetko vydarí, priaznivci príčetnej elektronickej muziky by sa mohli dočkať na jeseň. A konečne by tak nemuseli za takouto hudbou tradične smerovať do okolitých krajín.
