Na to či televízia nahradila vieru na festivale v Cannes režisér Matteo Garrone neodpovedal, je príliš plachý.
Čo tu hľadajú tieto ženy z Ríma? Prečo si prišli kúpiť ustrice až sem do Neapola? Sleduje niečo tento bezdomovec? A prečo je zrazu v mojom dome tento chrobák? Nenasadil ho sem niekto? Pýta sa, celý zmätený, Luciano. Je to obchodník s rybami a hlavná postava filmu Reality. Na festival do Cannes s ním prišiel taliansky režisér Matteo Garrone, ktorý sa tak trochu vracia k teórii klasika Pasoliniho, že „televízia robí z ľudí blbcov“.
Big Brother je všade
Garrone tu pred štyrmi rokmi získal Grand Prix za Gomorru. V adaptácii rovnomenného románu Roberta Saviana opisoval nepredstaviteľný vplyv a dosah mafie na neapolskú spoločnosť. Po takom úspechu získal jeho producent veľmi ľahko peniaze na ďalší film, ale Garrone mal problém.
„Myslel som si, že musím nájsť rovnako silnú tému, čosi, čo by sa Gomorre vyrovnalo,“ hovoril včera v Cannes. „Ale s takou obsesiou som len narážal do múru. Vyslobodil som sa z nej, až keď som narazil na jeden prostý príbeh a pochopil, že aj v jednoduchosti sa môže skrývať metafora.“
A preto je jeho nový film komédiou, a preto v nej rozpráva o úplne obyčajnom človeku, mužovi z davu. Otcovi troch detí a spokojnom manželovi, ktorý prejde prvým kolom konkurzu do reality show. Kým čaká na telefón, že ho vybrali do televíznej vily, nebezpečne sa rozsníva, uniká zo skutočnosti a smeruje k šialenstvu. Big Brothera vidí všade, myslí si, že ho stále kontroluje – tak pre istotu začne konať dobro. Manželka zbytočne namieta, keď rozpredá byt.
Kde je Scorsese?
„Čakali sme od vás, že po Gomorre prídete s poriadnou gangsterkou na spôsob Scorseseho, a vy ste nám dali taký plachý film!“ vypočul si Garrone na tlačovej konferencii výčitku talianskeho novinára. „Veď ja som plachý filmár,“ bránil sa so smiechom. „Som aj plachý človek!“
Časť novinárov aj publika by bola zrejme rada, keby v jeho filme dešifrovala jasné postoje, napríklad kritiku televízie, ktorá nahradila náboženstvo, ale to by si s plachým režisérom neporozumeli.
Reality je melancholickým filmom o dennom snení, ku ktorému sa dajú priradiť rôzne spoločenské, psychologické aj náboženské interpretácie. „Matteo je taký korektný, že vám žiadnu z nich nechce vnucovať,“ hovoria jeho traja spoluscenáristi.
V Cannes veľmi chýbal Aniello Arena, výborný v úlohe Luciana. Na festival ho nepustili, už devätnásť rokov je väznený. Všetky herecké skúsenosti získal vo väzenskom divadelnom súbore. Garrone ho chcel už do filmu Gomorra, ale keďže v ňom sa hovorí o násilí, úrady mu to nedovolili. A tak je Reality len prvým Arenovým filmom.
„Nie je to až také sklamanie, že tu s nami nemôže byť, Aniello je šťastný, že náš film na festival vybrali,“ povedal Garrone. Všetky scény nakrúcal tak, ako za sebou nasledujú vo filme a na konci na Arenovi videl, ako spolu so svojou postavou trpel.
„Spolu s ňou prežíval znovuobjavovanie sveta, objavovanie reality. V očiach mal nevinnosť aj naivitu, s ním som mohol nakrútiť novodobý príbeh o Pinocchiovi.“
Pokrok Bena Stillera
Animovaná rozprávka Madgaskar je vraj taká istota ako rybie prsty z fastfoodu.
"Vybrali nás do Cannes? Hm, a zaslúžime si to?", pýtal sa režisér Tom McGrath, keď mu povedali, že v hlavnom programe bude aj animovaná rozprávka Madagaskar 3. O chvíľu si už ale chystal slávnostné oblečenie, presvedčený, že organizátori festivalu vedia, čo robia.
Vďaka ich snahe sa do Cannes dostávajú všetky žánre, čo potom ocenia aj herci, ktorí zväčša hrajú v bláznivých komédiách. Ako napríklad Ben Stiller. "Som tu prvý raz. Zatiaľ sa mi podarilo preniknúť na festival len so svojím hlasom, ale aj to považujem za pokrok," povedal. V animovanej rozprávke nahovoril leva Alexa, ktorý má vraj rovnaké vlasy ako on v roku 1982.
Spolu s Alexom v Madagaskare vystupujú hypochondrická žirafa, zaľúbená hrošica, depresívny lemur a jaguárica, ktorá túži po adrenalíne z nejakého zážitku. Pôvodne boli všetci v Central Parku, v newyorskom Zoo, ale odišli, dostali sa do Afriky, potom na Madagaskar a v tretej časti sú už v Európe. Hľadali svoju identitu, a keď zacítili, že ju našli, chceli by ísť domov.
"Keď sme začínali, netušili sme, aké naše postavy a ich vzťahy vlastne budú, nevedeli sme si predstaviť celok," hovorí Stiller. "Po dvoch častiach sa nám už robilo oveľa ľahšie." Nahovoriť animované zvieratá vyžaduje od hercov, aby mali zmysel pre surrealizmus, infantilnosť a mali fantáziu, s ktorou si dokážu domyslieť okolitý svet. Pretože keď svoje hlasy nahrávajú, sú sami, zatvorení v štúdiu pri mikrofóne. To, že sa v Cannes stretli, bola vlastne jedna z mála príležitostí. Pri tom vzťahy - priateľsvo, spolupatričnosť aj láska - sú hlavným motívom Madagaskaru.
"Naše zvieratá vlastne nie sú veľmi prichystané na život, sú plaché aj bezbranné, ale priateľstvo im dodáva sebavedomie a silu presadiť sa," hovorí Tom McGrath, ktorý film nakrútil spolu s režisérmi Ericom Darnellom a Conradom Vernonom. "Na Madagaskare si vážim, že na deti podvedome vplýva a podnecuje ich emocionálnu inteligenciu," hovorí hrošica Jada Pinket-Smith.
Komik Chris Rock tvrdí, že má rád všetky rozprávky. "Niekedy mi deti pri filme povedia, ocko, poďme už spať. Ja im poviem, nejdem, kým nezistím, čo sa stane s tým medveďom! Madgaskar si ale špeciálne obľúbili, majú v ňom istotu, podobnú, ako keď si v kdekoľvek v Amerike kupujú rybie prsty vo fastfoode."
V novom dieli Madagaskaru sa zvieratá dostanú do cirkusu. "Cirque du Soleil zmenil definíciu cirkusu, lebo z neho vyhodil zvieratá. My sme sa snažili vyrovnať rovnicu, a vyhodii sme z neho ľudí," povedal McGrath. Jeho kolegovia v Cannes hovorili, že napríklad ich deťom sa taký nápad páči. Len herec Martin Short sa zdržal nadšenia, lebo jeho deti už budú mať päťdesiat rokov.
(kk)
