S knihou Pocit konca (vyd. Artforum) je to ako s hudbou, ktorá sa vám ráno ako prvá dostane do (d)ucha a neviete sa jej zbaviť celý deň. O to horšie, ak je to akási pesnička, ktorú skutočne nemáte radi. Snažíte sa v rýchlosti preladiť rádio a nahnať si do vnútra čosi iné, lepšie, hoci v istom momente už viete, že nemáte šancu zvíťaziť.
Pocitu konca sa tiež nedá len tak jednoducho zbaviť. Môžete sa akokoľvek snažiť potláčať jeho existenciu, dokonca sa tváriť, že sa vás vôbec netýka, a potom to príde. Ktosi vám o ňom povie tak, ako to urobil Julian Barnes a vy viete, že už nemáte šancu naň nemyslieť. Neviete, čo presne to je, ale cítite, že to, čo sa zmenilo, je zásadné a svojím spôsobom priam otravné.
Rozprávač, Tony Webster, je celkom obyčajný starnúci muž. Každý deň si nachádza rôzne činnosti, ktorými si vypĺňa dni. Z mladosti mu ako evidentná príčina nejakej udalosti ostala formulka: je to predsa logické. A aj keď začne bilancovať svoj život, veľa vecí v ňom vidí logických a akosi samozrejmých, prirodzených. Postupne sa však ukazuje, že obhajoba vlastného konania a rozhodovania má v skutočnosti základ niekde úplne inde ako v racionálnom myslení. Pocitu konca či skôr všetkému, čo s ním súvisí, sa Tony Webster vyhýbal dosť dlho. Paradoxne tým žiaden čas navyše nezískal, práve naopak.
