Myšlienky sa šíria ako vírus, hovorí režisér Thomas Vinterberg, ktorý nakrútil film The Hunt.
Muž, ktorý po obvinení zo sexuálneho zneužívania nespĺňa ideál moderného Škandinávca, je smutným hrdinom súťažného filmu The Hunt.
Keď bol Thomas Vinterberg dieťa, behal po vonku nahý a nahý aj sedával dospelým v lone. Všetko bolo prirodzené a v poriadku. Tak to vyzeralo v 70. rokoch – dnes by mali tí dospelí problém.
Dánsky režisér nemal v pláne nakrútiť film o sexuálnom zneužívaní detí a ani ho nenakrútil. Vopred sa ospravedlňuje všetkým detským obetiam a ich rodičom, ale jeho film The Hunt je o takej situácii, keď sa obeťou stane dospelý a keď ho zo zneužívania obvinia len na základe detskej fantázie. Na tento, vraj častý jav, už pred časom upozornil Vinterberga známy dánsky psychiater.
Krajina príkazov a zákazov
„On začal hovoriť o tom, že myšlienky sú ako vírus,“ povedal Vinterberg v Cannes, kde je The Hunt v hlavnej súťaži. „Dnes sa také vírusy veľmi rýchlo šíria medzi ľuďmi a vytvárajú vašu identitu.“
V jeho filme je takým nešťastným hrdinom učiteľ z materskej školy. K sile vírusov sa v jeho prípade pripojila pochopiteľná rodičovská paranoja, ktorá – keďže sme v malej dánskej dedine – vyústi do jednohlasného podozrenia a vzápätí nenávisti. Začne sa psychologický aj fyzický hon na človeka, ktorý akoby nespĺňal moderný ideál Škandinávca. V takom prostredí musí potom obvinený muž bolestivo bojovať o svoju stratenú dôstojnosť.
„Nechceme spochybňovať zneužívanie detí a zľahčovať starosti rodičov,“ hovorí herec v hlavnej úlohe Mads Mikkelsen. „Keď však niekoho milujete, môže sa váš cit zmeniť na strach a ten ovplyvní vaše správanie voči iným. Okrem toho, Dánsko je krajinou mnohých príkazov a zákazov, ľahko tu stratíte svoju nevinnosť.“
Neuťahujem si
Vinterberg je v Cannes vítaný ako príklad režiséra, ktorý sa presadil s autorskými filmami a uspel v zahraničí. Už dávno ho volali do Ameriky, kde zažil luxus pri nakrúcaní. „Keď som robil klip pre Metallicu, štáb tvorilo sto ľudí. Jeden z nich mal na starosti len to, aby mi na ruky dával dezinfekčný gél. Keby som niečo také žiadal pri nakrúcaní v Dánsku, asi by ma vyhodili z krajiny,“ hovorí.
U nás sa premietali jeho filmy Môj miláčik ráže 6,65 a Submarino. Ani jeden však neprekonal popularitu filmu Rodinná oslava, ktorú nakrútil podľa „očisťujúcich“ pravidiel Dogmy 95. Po ňom dlho nevedel, akú novú režisérsku cestu skúsiť a The Hunt predstavil ako návrat k sile príbehu oslobodenej od formálneho experimentu.
Chýba len happy end, keďže ho nenakrútil v Hollywoode, ale v „temnom Dánsku“. „Vyzerá to, že ja si z Dánska často uťahujem,“ vraví Vinterberg. „Je to len zdanie. Milujem túto krajinu, zostávam v nej a som hrdý na jej filmový priemysel. Akurát, že neodškriepim, že som vyrástol na tradícii temných príbehov.“
Jednoducho o láske
Budete trpieť, odkázala divákom Isabelle Huppertová, ktorá hrá v novinke Michaela Hanekeho Amour. Film je aj veľkým návratom ďalšieho slávneho herca Jeana-Louisa Trintignanta.
„Tridsaťroční režiséri nakrúcajú filmy o začínajúcej láske. Ja mám sedemdesiat, takže musím nakrúcať o jej konci,“ hovorí rakúsky režisér Michael Haneke.
Na festivale v Cannes súťaží s filmom Amour (Láska), hrajú v ňom staré francúzske hviezdy Emmanuelle Riva a Jean-Louis Trintignant. Staré sú teda aj ich postavy. Anne a Georges, umelecké duše, ktorým do pekného dôchodku vo veľkom parížskom byte zasiahne choroba. Anne dostane mozgovú príhodu a Georges sa o ňu stará – kým vládze.
„Nikdy som sa nesnažil vo svojich filmoch nič ukazovať,“ povedal Michael Haneke a chcel tým vylúčiť predstavy, že ho k nakrúcaniu priviedla túžba zviditeľniť neviditeľnú a tichú menšinu a priniesť nejaký sociálny odkaz. Amour je film o ľuďoch, ktorí uvoľňujú cestu druhým a trpia pri tom. Nakrútil ho preto, lebo sa ho to týka. „V istom veku sme nutne konfrontovaní s utrpením človeka, ktorého máme radi a kto odchádza z nášho života,“ hovorí.
Na festivale v Cannes už Michael Haneke dvakrát získal Zlatú palmu, v roku 2001 za Pianistku, v roku 2009 za Bielu stuhu. Popri tom sa okolo neho vytvorila aura režiséra, ktorý je expertom na témy násilia a novinári sa boja, či jeho herci pri nakrúcaní netrpia. „Nebojte sa, netrpíme,“ povedala v Cannes Isabelle Huppertová. „Trpia iba diváci, keď sa na jeho filmy pozerajú.“
Vo filme Amour hrá Anninu dcéru, ktorá síce novou situáciou trpí, ale starosti s opatrovaním príliš nezdieľala. „Nie je to krutá postava, kruté je, že takto veci sú. Mladí a starí žijú dvomi rýchlosťami a nevedia sa pochopiť. Život, žiaľ, ide proti smrti a smrť proti životu“.
Amour zároveň znamená veľký návrat Jeana-Louisa Trintignanta k filmu. Má už osemdesiatdva rokov a teraz sa vraj prvý raz stalo, že sa vo filme sám sebe páči. „Horšie dopadol holub, ktorého som v jednej scéne naháňal po izbe,“ hovorí. „Michaelovi sa stále nepáčilo, ako a kade sa pohybuje, trvalo dva dni, kým spravil to, čo si predstavoval. Aj sme ich museli použiť dvoch, lebo jeden sa z toho zosypal.“
Narážal tým na typickú črtu režiséra. Haneke je náročný na presnosť a citlivý na každú faloš. To sú potom aj najsilnejšie stránky jeho filmov, ktoré nepotrebujú sentimentálnosť v príbehu, ani štylizáciu vo forme. Napríklad Amour označil za „jednoduchý film“ a publikum v Cannes to ocenilo.
Kristína Kúdelová
