V kinách je pozoruhodný film Poupata, ktorý získal štyri České levy. Ukazuje, ako málo dnes stačí strednej vrstve k pádu na dno.
Paneláky, fabrika, železničná stanica. Bývalý región priemyslu a dnes iba diera na okraji. Beznádejné miesto, kde vrchol kultúry predstavuje víkendový striptíz v staničnom bufete, kde generácia rodičov prepíja budúcnosť, kŕmi hracie automaty a mladí robia plusmínus to isté. V takomto prostredí nechajte plávať filmové postavy a sledujte, či sa z toho vyhrabú.
Nestáva sa bežne, že České levy prevalcuje film, ako sú Poupata. Debut mladého režiséra bez známych hercov získal štyri ceny vrátane hlavnej, a to si ešte zvolil netypický žáner. Zdeněk Jiráský nakrútil sociálnu drámu typickú skôr pre Britániu ako pre český film.
Nehybnosť trvá
Už názov je príznačný. Popový šláger Michala Davida Poupata v ére normalizácie šíril disko náladu a na ružovo pretieral spoločnosť v rozklade a nehybnosti. V rovnomennom filme zo súčasnosti táto nehybnosť stále trvá.
Môže to byť portrét jedného ospalého českého regiónu, kde jediné, čo zostáva, sú spomienky na istoty socializmu. Poupata sú však najmä príbehom jednej rodiny. Filmovou štúdiou, ako ľahko sa nakopia neriešené problémy a ako málo stačí nižšej strednej vrstve k pádu na úplné sociálne dno.
V sociálnych drámach Brita Kena Loacha vidíme hrdinov v beznádejnom boji s podmienkami, ktoré vždy prevalcujú indivíduum. Jiráskeho postavy sú podobné, ale ešte pasívnejšie. Už sa ani nevzrušujú, nebojujú, nanajvýš si vyberajú úplne chybné riešenia.
Na plátne to funguje
Gamblerstvo, nezamestnanosť, alkoholizmus mladistvých, spolužitie s vietnamskou menšinou – na papieri to vyzerá ako zadanie nejakého sociálneho grantu, na plátne však Poupata fungujú formou. Stále je to klasické zovreté rozprávanie, žiadny veľký experiment.
V slovenských pomeroch však môžeme trochu závidieť a len si predstavovať, ako (lepšie?) by vyzeral Šulíkov Cigán s elektronickou hudbou aj trochu odvážnejším obrazom.
Poupata sú vystavané s pokorou a remeslom, kde všetko ladí a kritike sú prístupné iba myšlienkové vzorce za filmom. Najsilnejšie sú, keď sa práve držia pri zemi, bez snahy charakterizovať českú národnú rezignovanú povahu.
Jiráský, režisér známy z televíznych dokumentov, nie je prvoplánovo angažovaný, varujúci ani analytický. Zostáva pri svojich postavách a problémoch, čo nevedia riešiť. Pretože ich to nik nenaučil.
