. Nekompromisne vykročil z ich tieňa, aby sa sám stal uznávaným hercom a režisérom. Učí na Vysokej škole múzických umení. Svojich žiakov rád vidí na scéne SND, hrajú tu aj v jeho oceňovanej Tančiarni. Pravidelne cestuje do Prahy, kde získal Cenu Alfréda Radoka za stvárnenie Bernhardovho Divadelníka. Jeho nacistický kapitán Kepke v Hřebejkovom filme nominovanom na Oscara Musíme si pomáhať takmer pomiešal režisérove karty, keď vyvolal prehnané sympatie divákov. Celé leto mu chodí tlieskať pražské publikum pod okná prezidentského sídla na Pražskom hrade. Zinscenoval tu Shakespearovho Leara, ktorého koncom júla spolu s Janom Třískom priviezol aj do Bratislavy.
Martin Huba.
Darí sa vám. Čo viac si možno priať?
Darí sa mi?
Chcete to spochybniť?
Ach nie, aké spochybňovanie. Samozrejme, že je príjemné, keď vás oceňujú. Čo viac si možno priať? Mal som už obdobia, keď sa mi naozaj menej darilo, mal som aj také, keď som mal z menšieho úspechu väčšiu radosť, bol mi určitým spôsobom vzácnejší. Človek si asi vždy najviac praje, aby žil v mieri so sebou a úspech nie je zárukou takého mieru.
Ako je to teda? Ste so sebou v mieri? Pôsobíte vyrovnane.
Akoby zmierený s osudom? (Smiech.) Nuž, ak je teraz osud ku mne milý, ohľaduplný, prial by som si, aby som na to nedoplatil. Poznáte to - princíp akcie a reakcie, životná sínusoida, keď po smiechu nastupuje plač. Tak by som si teda želal, aby som bol sám presvedčený, že si jeho náklonnosť zaslúžim.
Vaše herecké začiatky neboli príliš nápadné...
Ani nápadité, skôr napadnuteľné! (Smiech.)
Čo uvoľnilo vaše sily?
Všetko je to len zúfalstvo. (Smiech.) Moje začiatky boli rozpačité a pre mňa náročné, pretože som bol automaticky spájaný s úspešnosťou mojich rodičov. Vyrastal som v prostredí, v ktorom boli všetci presvedčení, že by som mal byť neomylný, múdry, talentovaný. Nemal som vtedy dosť sily a odvahy nesnažiť sa hrať úlohu, do ktorej ma okolie vtláčalo a, vlastne, nemal som čas stať sa práve takým. To je zvláštne, že ak sa chceš niekam dostať, tak len z nejakej nulovej polohy. Ja som bol stále desať centimetrov nad zemou. Hral som úspešného alebo presnejšie - šťastného, čo je pre javisko zlý východzí punkt. Bol som v kŕči, nepoužíval som seba celého, ale iba akési zdanie o sebe. Veľmi dlho potom trvalo, kým som sa k samému sebe dostal. Obyčajne treba v takých situáciách prejsť veľkým treskom, pádom, ktorý je dostatočne silný na oslobodenie sa. „Kto klesne na dno, má vystaráno."
Prešli ste "treskom"?
Najprv ma chceli vyhodiť zo školy, pretože moja póza asi nebola celkom akceptovateľná. Tvrdšie to však bolo neskôr v živote, keď mi osud doprial zvláštne poučenie. Dvakrát som veľmi vážne ochorel a bol som dlho v nemocnoci. Tam som veľa prehodnotil a pochopil, že veci, ktoré som dovtedy považoval za dôležité, odrazu stratili na význame.
Čo presne máte na mysli?
V mojom prípade som riešil ješitnosť. A napokon som zistil, že závislosť na mienke iných nemusí byť dominantná. Napriek tomu, že herecké povolanie je postavené práve na uznaní okolia.
Ste dieťaťom slovenských hviezd prvej ligy. Ženie vás dopredu strach z neúspechu?
Možno áno. Úzkosť z toho, aby som uspel, aby som tomu najbližšiemu okoliu poskytol to, čo považujem za svoju povinnosť, som v sebe nosil od útleho detstva. Preniesla sa mi potom zákonite aj do herectva. Nebál som sa, že mi nebudú tlieskať, ale toho, či dostanem prácu aj po tejto práci. Aby úloha, ktorú som získal, bola podnetom pre ďalšie zotrvanie v profesii. Slovom, aby som mal z čoho žiť aj na budúci mesiac. (Smiech.)
Ako by ste pomenovali svoje súčasné životné obdobie?
Príprava na starobu.
Cítite sa starý?
Keď sa na niečo pripravuješ, si ešte stále plný protinálady a vzdoru. Moje súčasné obdobie je asi snahou časom niečo zosumarizovať, upokojiť sa, cúvnuť...
Cúvnuť v čom?
V ambíciách.
Máte ich príliš veľké?
Mám. Vždy som bol dosť ambiciózny človek. V rodine sme k tomu boli vedení. Moja 87-ročná mama je dodnes veľmi ambiciózna. Samozrejme, že s vekom ambície menia svoj obsah. Dnes považujem za svoj cieľ to, aby som bol dostatočne rozumný pochopiť, že všetko nemôže trvať večne. Keď sa pozriem okolo seba, nepoznám jediného kvalitného kolegu, ktorý by bol odišiel z našej profesie bez pocitu krivdy. Netvrdím, že ten pocit je neoprávnený, ale keď vidím, že naozaj mu nikto neunikol, tak by som sa rád na tento fakt pripravil. Skľučujúci, protivný pocit, ktorý krivda prináša, je pre mňa strašiakom. U nás všetko končí zo dňa na deň, nie pomalým odchodom zo slávy. Tak sa teda budem pokúšať ustáť to a dúfať, že sa mi to podarí.
Lichotí vám, keď o vás píšu, že ste bard a aristokrat?
Najviac mi prekáža, keď tí, čo podobné slová používajú, si nie celkom dobre uvedomujú, že celý aristokratizmus nie je nič iné, len najvyššie nároky otočené voči sebe samému. Ak si niekto myslí, že elegancia spočíva len v dlhých prstoch a dobrom oblečení, tak je to komické. Poznám veľa nearistokraticky pôsobiacich ľudí, ktorí aristokratmi sú a naopak.
Svoj čas nerovnomerne delíte medzi Prahu a Bratislavu, v neprospech domova. Ako sa v tom cítite?
Prečo v neprospech? Niečo sa podučím a doma to zúročím. „Nouze naučila Dalibora housti." (Smiech.) Často tam riešim zložité situácie, stáva sa, že ma sem-tam niečo aj prefacká... Súvisí to aj so spomínanou ambicióznosťou. Človek veľakrát prijíma nejaké ponuky, pretože sa jednoducho nedajú odmietnuť - pretože výčitky z neprijatej výzvy by boli neznesiteľné.
Ako réžia Leara, ktorá sa nedala odmietnuť?
Všetko je väčší alebo menší Lear. Keď raz príde k životnej sumarizácii, neviem, či nebudem mať väčšie výčitky svedomia zo zbabelosti, ak som niečo neurobil, ako z toho, že som niečo urobil, aj keď pokazil. Na to pokazenie má človek právo, pokiaľ nie je v dôsledku pohodlnosti a laxnosti, a niekedy mám možno väčší strach nepodstúpiť toto riziko...
Strach teda poznáte. Ako s ním narábate?
Zakázal som si báť sa v strachu. Svojim žiakom hovorím - najľahšie je báť sa a mať trému. Ale strach určite nie je dôvod na to, aby človek cúvol. Naopak, máme možnosť spoznať samých seba.
Po vašich úspechoch v Česku, Cene Radoka za Divadelníka, oscarovej nominácii Musíme si pomáhať, prišiel triumf Leara na Hradčanoch. Nejdete už Čechom na nervy?
Ide predovšetkým o triumf Honzu Třísku, a to nehovorím zo zbabelosti. (Smiech.) Spolupodieľajú sa na ňom aj viacerí kolegovia, ktorí toto predstavenie pripravili, za mnohých spomeniem Jiřího Langmajera... V Česku som zatiaľ nevraživosť nepocítil. Ale, ako vravím, v našej profesii „dnes je to Hosanna!, zajtra Ukrižuj!" Mení sa to zo sekundy na sekundu. Uvidíme, kedy to českú stranu prestane so mnou baviť.
"Přehubováno" je aj na Slovensku. Tančiareň sa stala inscenáciou roka, chcú ju vidieť v Rusku, vo Švajčiarsku, vo Francúzsku, dostali ste Cenu ministra kultúry. Ako zdolávajú vaše úspechy Slováci, ktorí sa po väčšine sťažujú, že u nás strpčuje život kolegiálna neprajnosť?
Celkom príjemne. V divadle je úspech zväčša kolektívna záležitosť a v Tančiarni to platí obzvlášť. Na druhej strane som sa veľakrát stretol s utrpením u ľudí, ktorí mali ambície, dispozície, a nakoniec aj právo na to, aby boli úspešní, ale nejako im to osud nedoprial. Kdesi sa čosi nespojilo, čo sa spojiť malo... Možno som mal v mladosti zuby vycerené trošku viac, ale dnes verím, že nie som necitlivý. Človek, ktorému sa relatívne darí, by mal byť ohľaduplný a láskavý v rovnakej miere, ako je úspešný.
Čiže neúspešný človek má právo byť neohľaduplný?
To je začarovaný kruh. Keď si neúspešný, si zlostný, a keď si naplnený zlobou, veľmi ťažko sa môžeš úspešným stať. Veľkým kumštom je v prípade neúspechu byť otvorý svetu, vnímať ho, byť slobodný a predovšetkým dobrosrdečný. Pretože aj v slobode môže byť človek krutý.
Slovenskí študenti si vás vážia. A opačne - na svojich žiakov môžete byť pyšný. Nemajú však kde hrať. Českí herci zas majú príležitostí viac, a boli by najradšej, keby ste im dávali súkromné hodiny. Neláka vás učiť aj v Česku?
Mesianizmom netrpím... Predpoklady, danosti, východzie pozície sú rovnaké. U nás je však oveľa krutejšie prostredie. Nie je tu priestor na omyl. Ešte v našej generácii sme vedeli, že aj keď sa pomýlime, dostaneme novú príležitosť. Dnes, napriek tomu, že nič nepokazíte, nie je isté, či dostanete príležitosť. Nestačí splniť očakávania, musíte šoknúť, prekvapiť a potvrdiť to ďalším prekvapením... Slovenské "divoké" prostredie vedie našich absolventov k vybičovaným nárokom na seba, podobným prostrediu kultivovaných divadelných kultúr, kde za každým Learom, Hamletom, Richardom stoja zástupy rovnocenne kvalitných hercov. Českí herci sú pohodlnejší.
Ste predovšetkým divadelník, ale v poslednom období ste viackrát filmovali s mladými čekými režisérmi. Priťahuje vás film?
Divadlu som verný. Osobne mi na filme prekáža, že nerobím kontinuálnu vec, že celého hrdinu, do obrazu ktorého tvrdo vstupuje strih, uvidím dlho po nakrúcacích dňoch. Na druhej strane mi imponuje istá posadnutosť českých mladých filmových režisérov, ktorá je v organickom súlade s ich vnútornou disponovanosťou. Nepochybujú o tom, či sa má začať nakrúcať pripravovaný film alebo nie. Ich základný impulz je pocit práva nakrútiť svoj film, ktorý je v priamej úmere s rozhodnou nevyhnutnosťou tvoriť. Ich pretlak bije do očí. Na tomto pozadí je jasné, že slovenský problém nie sú len financie. Je to aj zúfalý nedostatok scenárov a ľudí s nasadením.
Oproti filmárom máte výhodu - použili ste klasický „scenár" Leara. Páči sa vám?
Dnes ho už mám rád. Vyprovokoval vo mne úvahy o tom, že človek túži žiť mimo reality, vo sne, akoby virtuálne. Robí všetko pre to, aby si ju upravil po svojom. Lear je plný takejto túžby. Zaujalo ma jeho odmietanie svojho osudu. Následkom vzdoru bol garambol. Skutočnosť nám nedovolí priveľmi vyskakovať, nenechá si strieľať frčky do nosa, vždy nás uzemní.
Raz ste o sebe povedali, že ste zodpovedný bohém. Čo to znamená?
Bohém vo mne mi všetko komplikuje. Ak mu povolím uzdu, zakaždým príde moment, keď sa zobudí zodpovednosť a začnem si organizovať život tak, aby bola moja sloboda do únosnej miery spútaná. Téma kontrolovanej spontaneity ma prenasleduje. Rozpor slobody a zvieracej kazajky je v každom človeku.
Viete si predstaviť, čo by ste robili, ak by sa vám svojho času nepodarilo otvoriť, nájsť ten spúšťací gombík k vlastnej otvorenosti?
Asi by som sa uzavrel so sebou samým. Nie som narcis, neobdivujem sa a naozaj sa nešetrím, ale som so sebou rád. Láka ma možnosť uvažovať, uvedomovať si jednoduchý fakt bytia. Neznervózňuje ma samota.
Autor: Tina Čorná / Foto: Luboš Pilc
