Úzky svetelný kužeľ svetla odhaľuje aj tú najjemnejšiu mimiku. Rafinovane jednoduchý tón violončela sa ťahá do ticha. Bartimejove pašie si od diváka vyžadujú stíšenie ako tie, ktoré sa hrajú v kostoloch počas Veľkej noci.
Ivan Martinka by hravo vyhral kasting na filmového apoštola. Ryšavá brada, atletická postava, krásny hlas, s ktorým vie nádherne pracovať. Každé jeho gesto je dokonale naaranžované a ešte dokonalejšie vykonané. Bábka, s ktorou Martinka pracuje, je akoby len hercovým predĺžením. Podobne sústredený, absolútne pokorný herecký výkon sa nevidí tak často.
. Nadväzujú na Martinkove autorské projekty ako Šalom alejchem i na spoluprácu s citlivým hudobníkom Andrejom Kalinkom.
Tvorcovia sa nemohli spoľahnúť len na Bibliu, o uzdravení slepca Bartimeja tesne pre Ježišovým ukrižovaním sú v nej napísané len dva riadky. Od toho momentu teda odvíjajú dilemu človeka, ktorý odrazu nielen môže, ale aj musí vidieť, a teda aj konať.
Keď v 80. rokoch prišlo Divadlo Husa na provázku s Mystériom buffa Daria Foa, bolo to zjavenie. Po prvé preto, že uprostred komunizmu si vôbec dovolili hovoriť o viere, po druhé preto, že ju jemne podrývali. Dnes sa o viere hovoriť nielen môže, ale priam musí, a možno aj inak. Už sa nemôžeme skrývať za to, že niečo nevidíme.
