Deväťdesiat percent Uhlárovej inscenácie Pokus tvorí videoprodukcia. Nakrúcal seba, povedal, čo chcel, a získal hlavnú cenu Novej drámy.
Dlhé roky tvoril Blaho Uhlár s divadlom Stoka takzvanou metódou kolektívnej tvorby. Svojho času sa stala vyhľadávanou a serióznou alternatívou. Dnes tvorí viac-menej sám. Hoci by sa zdalo, že takto už nepovie nič zaujímavé, predsa opäť prekvapil až šokoval. Dokonca aj seba samého - jeho excentrická inscenácia Pokus s podtitulom Hľadanie spirituality totiž získala pred pár dňami hlavnú cenu festivalu Nová dráma. Zosype sa na porotu kopa kritiky?
Uhlár vytvoril dielo, ktorého divadelnosť sa dá spochybňovať, keďže deväťdesiat percent tvorí videoprojekcia. Tvrdí, že to tak vyšlo bez výrazného zámeru, lebo s hercami na plný úväzok nemôže počítať. Na druhej strane, ak mu to čo i len symbolické dotácie dovolia, môže si dovoliť všetko. Svojím spôsobom, svojím prístupom.
V inscenácii Pokus zamieril Uhlár na samého seba kameru. Nakrúcal sa počas práce na samotnom diele, ale aj doma v bežných či intímnych situáciách. Rozprával sa na kameru s blízkymi ľuďmi o divadle, o Bohu, o svete na prahu katastrofy. Urobil vlastnú reality šou o tom, čo je divadlo. Živé krovie mu pri tom robili študenti bábkoherectva, prítomní pred divákmi na scéne, a takpovediac cenní v nevyhnutnom zámere hrať naživo čo najmenej. „Kopu vecí, ktoré som chcel povedať, som jednoducho povedal sám a nemusel som nikoho prosiť. Čo si môžem urobiť sám, to si spravím,“ konštatuje režisér, ktorý kult samoty, niekedy nevyhnutný pre tvorbu, vyznáva dlho.
Rád obcuje s holou pravdou. V Pokuse pri tom využil aj služby archívu SFÚ a Slovenskej televízie. Tento vtákopysk slovenského divadla prišiel na divadelný trh nielen s vlastnou kožou (doslova tak, ako ho pánboh stvoril, upozorňujúc, že je stále funkčný). Na svoju ešte vždy po tvorbe túžiacu osobu nabalil ne-zmysel, politikum aj históriu slovenského divadla vrátane svojich názorov, ako aj dokumentovania svojho pôsobenia v divadle od začiatku 70. rokov.
Tomuto divadlu videoprojekcie však napokon skutočne kraľuje niekto, kto sa naživo na dosky už postaviť nemôže: jeho mama. Herečka Gabriela Uhlárová, spoluzakladateľka prešovského divadla, veľká pamätníčka a impozantná dáma. „Kedysi celkom pozorne sledovala moju tvorbu,“ vraví režisér. Dnes, aj pre svoj zdravotný stav, na Uhlárovo divadlo hľadí skôr zhovievavo, ako dobrá mama. Ale nebránilo jej to v nevinnom návrhu: nech sa vraj syn prihlási do konkurzu na riaditeľa Národného.
