FÓRUM

O neporozumení

Esej laureáta Ceny Dominika Tatarku 2011, udelenej za knihu Nie som autor, som metafora

Rád by som vám predstavil text, za ktorý mi porota udelila Cenu Dominika Tatarku. Ak by nebola Tatarkova veta, platila by veta iná: text neexistuje. Číta dnes ešte niekto Tatarku?

Tatarkova veta, ktorú nájdeme v Navrávačkách, hovorí: „Tie moje písačky... stále sa to iba začína.“ To, čo sa stále začína, nie je text, ale písanie.

Som profesionálny výtvarník. Výtvarné umenie som desať rokov študoval a vyše 20 rokov ho vyučujem. Jednej veci som však neporozumel. Akoby mi nedostačoval jazyk výtvarného umenia, akoby neuspokojovala jeho obecne platná čitateľnosť, ktorá nepotrebuje preklad, píšem. Píšem jazykom malého národa. Nemyslím tým texty, ktoré sú komentármi k výtvarným problémom, hovorím o písaní, ktoré má ambície zaujať samo osebe a niekedy v budúcnosti byť vydané knižne, nebojím sa priznať, túži po ocenení, možno raz aj Cenou Dominika Tatarku za literatúru.

Neporozumenie, zvolal som, keď mi oznámili, že porota v mojom písaní prekukla moje ambície. Pre toho, kto nemá informácie, existuje na toto rýchla jednoduchá odpoveď-gesto. Cenu odmietnuť. Lenže ja poznám to, čo napísal Erik Satie: „Cenu nestačí odmietnuť, umelec sa musí usilovať, aby mu ju neudelili.“ Takže. Opäť som neporozumel.

Cenu si zaslúžim. Vypočujte si úvahu, ktorú písalo neporozumenie.

Slzička zostal za mňa žiť v Paríži

Sme tu.

Takto vecne sa začína Tatarkov románik Prútené kreslá. Prútenými kreslami sa začína aj môj „románik“ s Tatarkom. Kniha vyšla v roku 1963. To už som druhým rokom študoval na bratislavskej šupke, už som bol takpovediac na ceste. Kniha ma zasiahla. Jednak tým, že sa príbeh odohrával vo vytúženom meste, v tých časoch centre súčasného európskeho umenia, jednak tým, že v príbehu hrdinu so smutnosmiešnym menom Slzička som nečítal len príbeh Bartolomeja Slzičku, ale aj príbeh cudzinca. Slovo Cudzinec si predstavte vytlačené na obálke inej knihy od iného autora.

Hoci sa príbeh odohrával „kedysi tesne pred touto poslednou vojnou“, ako píše Tatarka, ja som vnímal svojho Slzičku v rokoch šesťdesiatych. Neporozumenie! Právom oponuje literárna veda. Lenže krutonežné rozhodnutie čitateľa bolo iné. Literatúru berie vážne,

čo znamená: nestačí, že jej uverí, ale ju aj žije. Slzička zostal za mňa žiť v Paríži. Na tom sme sa, ja - čitateľ a on - literárna postava dohodli.

V roku písania a následne vydania knihy intelektuál Slzička prežíva výtvarné pohyby v Paríži, predovšetkým aktivitu nových realistov okolo Pierra Restanyho. V šesťdesiatom treťom, keď mu doručia Prútené kreslá, práve sa vracia z premiéry filmu Osem a pol Federica Felliniho.

A čo Tatarka? Paríž opustil. Žil a písal na Slovensku. V čase vydania knihy sa mohol pohodlne usadiť do prúteného kresla. Písaním a občianskymi postojmi vyšampónovaný z umazania dobou, ktorej napomáhal k moci. Toto však nie je ten druh neporozumenia, o ktorom by chcela byť táto úvaha.

Žiť život ako súčasť obce

Neporozumenie, ktoré sa tu rodí, je neporozumením medzi literárnou postavou a jej autorom.

Tatarka sa v 60. rokoch intenzívne stýka s výtvarníkmi zo skupiny Mikuláša Galandu a písaním o ich tvorbe napomáha formulovať ich program. Slzička vo mne by si okrem Milana Paštéku veru nemal s galandovcami o čom podiskutovať. Nie pre ich príklon k domácej tradícii, ani v prípadoch, keď sa obracala k pradávnym atavistickým zdrojom. Neporozumenie vychádzalo zo základného vnímania poslania výtvarného umenia. Umeniu 60. rokov už nepostačoval, mimochodom, meštiacky koncept umeleckého diela ako „ozdoby“ priestoru. Výtvarné umenie sa čoraz intenzívnejšie stávalo strhujúcim druhom myslenia. VŠVU som absolvoval v roku 1972, v roku nastupujúcej normalizácie. Po rokoch túlačiek a socializmom oddojčeného zašívania sa v neaktivite, pomaly, ale o to zodpovednejšie k sebe, začalo sa pre mňa to, o čom Tatarka písal a čomu som pred tým neporozumel: žiť život ako súčasť obce. Obce neveľkého spoločenstva autorov, ktorých oficiálna moc vytlačila na okraj.

Tatarka ani v 70. a 80. rokoch na ideu „obce“ nezanevrel. Ale je tu zmena. Už to nie sú pastorálne clivoty, skôr starosvetské ako ponuka pre súčasnosť. Meno obce, ktorej život Dominik žije a životom v nej a pre ňu je ostrakizovaný, je občianska spoločnosť. Charta. Iné osobnosti, iné osudy, iný kultúrny kontext prinesú aj zmenu, či ak chcete, otvorenie sa súčasnému výtvarnému umeniu. Tatarka sleduje a s otcovskou nehou komentuje tvorbu Daniela Fischera. Zaujíma sa o aktivitu výtvarníkov, ktorých práce mapujú sociálne a ekologické výzvy a posolstvá.

Ako dlhoročný pedagóg na výtvarnej škole som roky počúval a počúvam vetu: umenie sa nedá učiť. V Paríži žijúci Slzička mi prichádza na pomoc s francúzštinou. Tá pozná na tieto nekončiace diskusie slovíčko. To slovo je: transmetre. Mysticky znejúce slovo transmetre sa do slovenčiny prekladá proletárskym slovom odovzdávať. Umenie sa nedá učiť, dá sa však odovzdávať.

Dve danosti

O Dominikovi Tatarkovi sa môžeme prieť, aký bol spisovateľ a akou mierou jeho písanie oslovuje aj mimo Slovenska. Ale ten, kto ho zažil ako Dominika, vie - bol to jedinečný „transmeteur“. Lenže odovzdávať môžete to, čo máte. A v umení sa to navyše komplikuje. Pôsobíte aj tým, čím ste sa nestali, tou nepoznanou výzvou, ktorá bola určená pre vás, ale ktorej ste neporozumeli.

Dávanie sa u Tatarku časom premení na odovzdávanie sa. Tu možno nachádzať odpoveď na to, na čo ma porota vyzývala: pri písaní nezabúdať na odkaz Tatarku pre prítomnosť! V úvahe o neporozumení je to zadanie neľahké. Odkaz Tatarku je však našťastie natoľko jednoducho jasný, že stačí opakovať to, čo Tatarka napísal v prvých slovách Prútených kresiel:

Sme tu.

Závratný oznam. Sebe. Iným.

Sme tu. Otvorenie sa tomu, čo sme obdržali šancou žiť a žitím formovať.

Tatarkovu jedinečnosť tvorili dve zdanlivo proti sebe stojace danosti. Pozícia rozprávača a pozícia citlivého poslucháča. Pokiaľ o sile rozprávania a rozprávača rád a často hovorieval, o načúvaní mlčal. Mlčal budhistami cenenou cnosťou - súcitením s inými. Mal som tú česť načúvať tomuto tichu, ktoré v ňom burácalo, tichu, ktorým sa otváral pre iného. Aj keď v 80. rokoch písal málo, stal sa neopakovateľným spôsobom načúvania pre môj príbeh podstatným.

Bartolomej Slzička v 70. a 80. rokoch v Paríži intenzívne čítal a diskutoval o literatúre. Texty Rolanda Barthesa, knihy Georga Pereca, predovšetkým jeho Život - návod na použitie, texty Itala Calvina, ale aj vo francúzštine písané knihy Milana Kunderu ho držali v diskurze o nastupujúcej postmoderne. Medzi ním a písaním jeho autora narastalo neporozumenie.

Niekoľkokrát som si Tatarkovou licenciou povzdychol: Slzička, Slzička! Pekná naivita literárnej postavy myslieť si, že existuje priame prelievanie toho, čím autor žije, do toho, čím žijú postavy jeho písania. Ak aj takýto vzťah je, istí ho neporozumenie. Ako inak porozumieť príbehu Celina, ako Ezrovi Poundovi, ako Jakubovi Demlovi, ako autorovi milovaných básní a nenávidenému ministrovi kultúry bez toho, že by tu nebolo porozumenie pre neporozumenie?

Tu nejde o odpustenie, nejde ani o to, či básnik môže byť sviňa, ak napíše dobré básne. Ide o otvorenie sa tomu, že tu je, že existuje temné svetlo toho, čo nás presahuje, čoho meno je neporozumenie. Na zásadnú otázku: kam až umelec smie s temnotou zájsť, je vo mne kresťanskou tradíciu istená zásadná odpoveď. Na jej okraj. K hranici. Vytyčovanie tejto hranice je fajnovejšia prácička než usilovanie o slobodu. Z umelca nečiní hraničiara adorácia temnoty, ale vedomie toho, čo má za sebou. Tu. Sme tu, písal Tatarka.

Tatarkovská úfnosť

Milé dámy, vážení páni!

Písať text o neporozumení nie je len tak. Aby to pisateľ uniesol, musí mať na to dôvod

Ja mám dôvodov hneď niekoľko. Tu sú. Prvý dôvod: mená Dominik Tatarka a Dezider Tóth majú tie isté iniciály. Druhý dôvod: Dominik Tatarka je v kalendári o deň mladší než Dezider Tóth. Dezider Tóth sa narodil 13. marca, Dominik Tatarka 14. marca. Dôvod tretí: text písala tatarkovská úfnosť. Ale ako inak písať o DT, keď text píše DT?

Na samý záver anekdotka. Sedia DT a DT na hranici temnoty. Zurvalec Tatarka na temnotu vykrikuje. Vytrvalo vyvoláva výkriky rozprávača. Temnota mlčí. Ale neporozumenie, určené Tatarkovi je zvedavé, mlčanie neunesie. Ozve sa. Zavolá vetu, ktorú Tatarka nahovoril vo svojich Navrávačkách. Tú vetu mu ako chlapcovi na Nitrianskom hrade povedal biskup Karol Kmeťko: „Dominko, ty si povolaný byť kňazom.“

Ale o tom inokedy.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  2. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  6. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  7. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  9. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  10. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 7 662
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 6 892
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 6 210
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 155
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 5 755
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 537
  7. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 752
  8. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 4 367
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu 3 998
  10. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 2 753

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

21. výročie vraždy Róberta Remiáša si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti, ktorí organizovali Veľký protikorupčný pochod.

Neprehliadnite tiež

Jej príbeh nadchol oskarového režiséra. Mária Terézia chodí po pľaci vo vetrovke

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.

Vychovala sebeckých synov. Obetavá Baba z ľadu teraz zaujala v Amerike

Film so Zuzanou Kronerovou získal cenu za scenár na prestížnom festivale Tribeca.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop