Jubilejný ročník jarnej verzie známeho festivalu ponúkol tri špičkové koncerty. Domácu kapelu s hviezdnym hosťom aj dve slávne mená z Ameriky a Anglicka.
Jarné Bratislavské jazzové dni, ktorých piaty ročník sa konal vo štvrtok v Inchebe, by sme pokojne mohli nazvať aj funkovými. Džez a funk sú však odjakživa kamaráti a táto dravá čierna hudba má v Bratislave tradične dobré zázemie, čo potvrdila zaplnená sála.
Finally je skupina klávesistu Eugena Botoša. Ten tradične rozhadzuje siete aj do zahraničia a diaľkovo spolupracuje s mnohými známymi ľuďmi. Jeden taký internetový kontakt mu priniesol aj priateľstvo so saxofonistom Ericom Marienthalom, niekdajším členom Chick Corea Elektric Bandu, ktorý sa potom začal venovať sólovým nahrávkam v novej kategórii smooth džez. Takto hrali v Bratislave na „veľkých“ džezákoch pred troma rokmi. Spolu s Marienthalom prišiel do domáceho projektu aj ďalší Američan – bubeník Eric Valentine.
Zo smooth džezu si ich hudba zobrala melodickosť a komunikatívnosť, ale inak to bola tá správna štartovacia jazda s dravou rytmikou a saxofónovými sólami, aké očakávane od špičkového amerického hráča. Dobre znejúcou novinkou bolo obohatenie zvuku o trúbku a trombón.
Marcus Miller zahral v Bratislave štvrtýkrát, dvakrát tu hral so svojou skupinou a raz ako člen basistického supertria s Victorom Wootenom a Stanleym Clarkeom. Vystúpil s úplne novou kapelou a jeho koncert bol, samozrejme, z kategórie majstrovských.
Zdalo sa, že nová Millerova zostava hrá vzdušnejšie a menej „tlačí“ ako pôvodná zostava, ale možno je to len tým, že nový bubeník Louis Cato nie je taký ťažkotonážny ako pôvodný Poogie Bell. Samozrejme, groove bol ako odliaty zo zmesi platiny a irídia. Veľké majstrovstvo, veľká radosť.
Level 42 je ikona, ich britfunk je už niekoľko dekád sám osebe žánrom. Mark King a spol. dokázali do pesničiek ukryť toľko muzikantského majstrovstva, že sa v dnešných časoch, keď tanečný pop akoby generovali automaty, ani nechce veriť, že boli kedysi ultrahitmi. Supermuzikanti, dokonalá súhra, skvelý materiál, výborne zladené vokály a kultivovaný zvuk. Tento koncert neohlušil a o to viac prepotrebnej energie dodal.
Medzi návštevníkmi štvrtkového trojkoncertu sa objavili názory, že Marcus Miller by mohol byť aj posledný, pretože britské poňatie funku je predsa len rezervovanejšie ako horúce americké. Ale faktom zostáva, že to bol veľmi fajn večer. Možno sa neotvorili priechody do paralelných vesmírov, ale fanúšikovia mohli počuť tri špičkové koncerty v žánri, ktorý majú radi.
