Práve pred 40 rokmi naspieval VLADIMÍR MIŠÍK so skupinou Flamengo album Kuře v hodinkách, najzásadnejšiu platňu českého rocku. Pomaly sa však schyľuje k ďalšej štyridsiatke, Mišík totiž čoskoro na to založil skupinu Etc..., ktorá prežila nevôľu bývalého režimu i porevolučné zmeny na hudobnej scéne. Na ceste k tomuto jubileu legendárna kapela pravidelne hráva aj na Slovensku. Terajšie turné pokračuje dnes v košickom GES klube a vyvrcholí zajtra o 19.00 h koncertom v Slovenskom rozhlase v Bratislave.
Nečakaným hosťom vášho turné je česko-americký mandolinista Radim Zenkl. Je to jednorazová záležitosť alebo základ pravidelnejšej spolupráce?
„Poznáme sa už asi pätnásť rokov, je to skvelý inštrumentalista, hrá na mandolínu, fujaru, rôzne flautičky, no naša hudobná spolupráca sa zrodila zhodou okolností kedysi práve v Bratislave. Pred koncertom mojej paralelnej komornej formácie Čundrground sme ho stretli v meste a spontánne vznikol nápad zahrať si spolu pár skladieb. Nakoniec s nami odohral bez skúšania celý repertoár. Keď teraz prišiel z USA na chvíľu do Česka, využili sme šancu znovu si zahrať spolu.“
Počas prvých zhruba desiatich rokov vášho spievania ste vystriedali mnoho kapiel, z tých najzásadnejších spomeňme aspoň Matadors, Blue Effect a Flamengo, no potom prišlo Etc..., s ktorým fungujete od roku 1974 už takmer štyri desaťročia.
„Po tých všetkých zmenách a rozpadoch predošlých skupín či mojich vyhodeniach som si povedal, že založím kapelu, ktorá sa bude volať Vladimír Mišík atakďalej, takto ma z nej muzikanti nemôžu vyhodiť, ja zostávam, nanajvýš odchádzať budú oni (smiech). To sa aj stáva, raz sme dokonca zostali s huslistom Janom Hrubým sami, ale kapelu sme opäť zrekonštruovali. Fakt je, že tých hudobníkov prešlo okolo mňa pomerne dosť.“
Vlastná kapela prináša aj záruku robiť hudbu podľa svojich predstáv. Môžete ju stručne charakterizovať?
„Mám rád pesničky. V tom bol napríklad aj problém s Radimom Hladíkom v Blue Effecte, to bolo v čase, keď nastalo obdobie artrocku. Ja som chcel robiť jednoduchšie veci, a on inklinoval k tým veľkých plochám, dlhým inštrumentálnym pasážam až k hraniciam vážnej hudby. My sa pesničky snažíme aranžovať v čo najsvižnejšom duchu, hráme zmes rôznych štýlov, čím je to pestrejšie, tým lepšie. Ale keďže to hrajú zohraní rockoví muzikanti, má to svoju charakteristickú tvár, a o to ide.“
Vy ste sa stali priekopníkom a symbolom po česky spievaného rocku, navyše s dôležitým textovým posolstvom. Pritom ste roky spievali výlučne v angličtine, kde nastal ten zlom?
„Na koncertoch folkového združenia Šafran som podľahol atmosfére spievaného slova, jeho posolstva v časoch tuhej normalizácie. Tí ľudia boli odvážni, hovorili a spievali obsažné veci, ktoré mňa ako rockera očarili a inšpirovali. Tam sa zrodila aj idea vytvoriť spomínanú formáciu Čundrground, najskôr s Vladimírom Mertom, dodnes sa v nej striedajú rôzni muzikanti.“
Ešte predtým však vznikla platňa Kuře v hodinkách, považovaná za najhodnotnejší český rockový album. Paradoxne, české texty tam boli takpovediac nasilu ako podmienka, aby platňa vôbec mohla vyjsť.
„Boli to po okupácii zvláštne časy. Angličtinu sme preferovali najmä pre vystupovanie v zahraničí. S Blue Effectom sme mali pozvanie do Londýna, no už sme sa tam nedostali, hranice sa zavreli. Situácia naďalej prituhovala a časom sa nedalo už ani nahrávať platne po anglicky. Skupina Flamengo bola vtedy na vrchole, Kuře v hodinkách sme už v angličtine hrali na koncertoch asi rok, no pred jeho vydaním na platni prišla podmienka, že musí byť v češtine.“
Rozhodli ste sa osloviť básnika Josefa Kainara, a tak partia vlasatých rockerov vyrazila s demonahrávkami na Dobříš, baštu a oázu prorežimných spisovateľov. S akými pocitmi ste tam išli?
„Ja som jeho básne poznal, fascinovali ma jeho voľné prerozprávania amerických evergreenov, bluesových vecí, on to neprekladal, ale prebásňoval. Bol som jeho voľbou nadšený, navyše Kainar už predtým otextoval niečo pre album Město Er Michala Prokopa.“
Ale predsa len to bol v tom normalizačnom čase prominentný komunistický spisovateľ a funkcionár...
„Príliš sme to vtedy neriešili, to, čo písal, bolo pre mňa také podstatné a fascinujúce, že v tej chvíli mi jeho straníckosť nejako neprekážala. Na Dobříši sme sa nečakane výborne porozprávali, pripadal mi veľmi ľudský a mal som pocit, že ani on sám sa až tak nechcel angažovať. Okrem toho bol už veľmi chorý, platne sa ani nedožil. Ja som chcel, aby sme mali dobré texty, a to sa stalo. Bol geniálny, napísal si notovú linku spevu a potom priamo písal tie texty. Prejavilo sa aj to, že bol v minulosti výborným muzikantom, takže som nemal s jeho textami žiadny problém. Všetko bolo spievateľné, nijaké zadrhávajúce verše.“
Tušili ste, že z toho vznikne taký výnimočný album, ktorý je aj po štyridsiatich rokoch považovaný za prelomový v českej rockovej hudbe?
„To nikdy neviete. Ale Flamengo bolo vtedy na vrchole a aj v štúdiu sa zišla veľmi ústretová zostava, takže platňa sa nahrávala v takej ľahkej eufórii. Panovala tam veľmi tvorivá atmosféra, mohli sme si vymýšľať, čo sme chceli. Jednu vec som napríklad naspieval v kupole pred vchodom do réžie, inú zasa s kýbľom na hlave. Skúsili ste niekedy povedať niečo do kýbľa, ako to úžasne rezonuje?“
Album sa stal legendou, no „len“ na platni či teraz na cédečku. Na koncertoch ho nepočuť. Prečo?
„Jednak Flamengo sa okamžite po nahratí z existenčných dôvodov rozpadlo, no a ja s Etc... tie pesničky nehrávam, pretože máme veľa vlastných vecí, a v neposlednom rade aj preto, že mne Kuře v hodinkách vo vtedajšom aranžmáne pripadá ako uzavretý celok. Mám k tomu úctu a nechcem tie skladby prerábať na štýl Etc... len preto, že by sa to možno hodilo.“
Vladimír Mišík & Etc... sa po svojom vzniku veľmi rýchlo stalo kritikmi cenenou a publikom zbožňovanou kapelou. To režimu nemohlo vyhovovať, a tak v roku 1982 prišiel dvojročný zákaz.
„Komunisti sa snažili umlčať najskôr populárne amatérske či poloamatérske skupiny, no tie im unikali pod všelijaké iné názvy (napríklad Jasná páka sa len premenovala na Hudbu Praha), tak nakoniec padlo rozhodnutie zlikvidovať dve najpopulárnejšie kapely - nás a Pražský výběr.“
Na pražských uliciach sa objavovali nápisy Nechajte spievať Mišíka!, čo bolo síce povzbudivé, no životná realita bola asi krutá.
„Stratil som dva roky muzikantského života. Kapela odišla hrať k Michalovi Prokopovi, tomu som rozumel. Existenčne som to ešte spočiatku zvládal vďaka honorárom za platne, no postupne som začal predávať aparatúru a premýšľať o umývaní okien či podobných povolaniach. To sa však už situácia postupne uvoľňovala, odvážnejší organizátori v menších kluboch ma pozývali vystupovať v skromnejších zostavách, objavoval som sa ako nemenovaný hosť na folkových festivaloch.“
Veľkou satisfakciou bolo iste potom vystúpenie na demonštrácii na Letenskej pláni v novembri 1989 pred miliónom ľudí, kde ste v duete s Olinom Nejezchlebom zahrali Variace na renesanční téma, známejšiu ako Láska je jako večernice. Aký to bol zážitok?
„Už sme mali hrať predtým na niektorej demonštrácii na Václavskom námestí, no v tých zmätkoch z toho nakoniec zišlo. Na Letnej bolo muzikantsky nesmierne náročné hrať pri mínus siedmich stupňoch na gitare a violončele a spievať so stiahnutým hrdlom, to všetko na jeden mikrofón pred takým množstvom ľudí. Nervozita bola obrovská, no na takú životnú chvíľu, účasť na dejinnej udalosti, sa nezabúda. Zaplaťpánboh, že som to zažil.“
Čoskoro na to ste hrali ako predkapela na koncerte vašich milovaných Rolling Stones. Ako padla voľba práve na vás?
„Výber vyzeral spočiatku veľmi komplikovane, nakoniec sa však Mick Jagger po vypočutí nášho albumu 20 deka duše rozhodol pre nás.“
Aj ste sa stretli osobne?
„Po koncerte pani Olga Havlová zorganizovala večer s Rolling Stones na pive. Nakoniec to bolo vo vinárni, sedeli sme okolo veľkého oválneho stola, takže sa komunikovalo len s najbližšími spolusediacimi. Mne sa ušlo miesto vedľa manažérky Keitha Richardsa, tak som sa jej opýtal, ako je to s jeho vzťahom k whisky Jack Daniel’s, ktorú propagoval na ich reklamných fotkách. Povedala mi, že keď Keith už značne posilnený odíde do svojho apartmánu, bude si tam ako obvykle do takej štvrtej ráno púšťať rôzne cédečka. Až keď spoza stien zaznie jeho sólová platňa, bude to značiť, že sa blíži koniec jeho hotelového koncertu aj sedmičky Jacka Daniel’sa. Darmo, ako hovoria Angličania, tretiu svetovú vojnu vraj prežijú len šváby a Keith Richards.“
