Rocková kapela The Rolling Stones sa dožíva päťdesiatky a stále koncertuje. Fanúšikovia gratulujú, ostatní sa môžu pýtať, čo znamená, ak niekdajšiu rebéliu mladých stelesňujú rockeri vo veku dôchodcov.
Moderná popmusic nemá ani toľko rokov čo ľudský život. Pritom sa búrlivo vyvíja, čo môže mať nepríjemné dôsledky pre starnúcich veteránov, ktorí boli ešte pri jej začiatkoch. Tí však napriek tomu nezabalia kariéru a nejdú si užívať zaslúžený muzikantský dôchodok.
The Rolling Stones fungujú päť desaťročí, a ešte nekončia. Akurát nie všetci rozumejú prečo a vedia si namiesto vyziabnutých starcov predstaviť niekoho mladšieho. Dá sa vystrájať v sedemdesiatke rovnako ako dvadsiatnik?
Neminuli dávno časy, keď táto najnebezpečnejšia kapela na svete vzbudzovala výtržnosti, pohoršenie, kazila mládež, desila politikov a na turné vždy zamestnala tisíce policajtov? Koho dnes ešte kazia Rolling Stones? A ak nikoho, nie je to celé iba neškodná hudobná nostalgia?
Ako vzniká vyvrheľ
Jednu z odpovedí na otázku, ako z detí robotníckej triedy vyrastajú vyvrheli, dáva autobiografia Keitha Richardsa Život. Gitarista, skladateľ a mozog Rolling Stones spomína na anglické priemyselné mestečko, kde vyrastal, a školu, kde v trinástich rokoch prepadol.
Už vtedy v ňom začala rásť zlosť. Kdesi vnútri vzplanul plameň vzbury proti autoritám. „Začal som uvažovať ako zločinec a urobil som čokoľvek, aby som ich naštval,“ napísal Richards a doplnil historku, ako raz s ostatnými na dvore lynčovali riaditeľa školy. Keď mal pätnásť rokov, ohromil ho rokenrol.
„Boli v tom obnažené, holé korene, niečo, o čom sme tušili, že existuje, ale dovtedy sme to nepočuli,“ spomínal Richards.
Populačne silné ročníky, samozrejme, privítali rok 1960, keď Británia zrušila povinnú vojenskú službu. O rok neskôr sa na stanici v škaredom anglickom mestečku Dartford stretávajú dvaja osemnásťroční mladíci.
Študent ekonomickej školy Mick Jagger si pod pazuchou nesie platne Chucka Berryho, ktoré si necháva posielať z USA. Keith Richards, nedávno vylúčený z učňovky, si pochvaľuje umeleckú školu, kde namiesto kreslenia muzicírujú.
Už dlhšie sa poznajú zo susedstva z periférie východného Londýna. No až teraz ich spojí niečo zásadné – platne pod pazuchou a vášeň pre blues.
Charlie Watts, Mick Jagger, Keith Richards, Bill Wyman a Brian Jones. Šiesteho člena - klávesistu Iana Stewarta sa museli zbaviť na príkaz vydavateľa pri prvom nahrávaní v roku 1963.
Blues pre menšinu
Začiatkom šesťdesiatych rokov blues v Británii tvorilo menšinový žáner pre hŕstku intelektuálov. Ľudia, ktorí ho počúvali, odmietali nablýskaný rokenrol a pop, elektrická gitara im stelesňovala komerciu. Alternatívu hľadali v hudbe potomkov amerických otrokov, zo zámoria zháňali nahrávky bluesmanov.
Rhythm´n´blues posadlo aj prazáklad The Rolling Stones, ktorý vznikol, keď dvojicu Jagger – Richards doplnil Brian Jones. V Londýne spolu obývali studený prázdny byt s niekoľkými matracmi a vraj boli len tri veci, na ktorých im záležalo. Ukradnúť niečo do žalúdka, zabezpečiť elektrinu a z nahrávok odchytiť zvuk chicagskych bluesmanov, ktorý bol ich métou.
Je to trochu paradoxné. Kdesi v daždivom Londýne pár mladíkov sníva sen o Amerike a trochu sa hrá na černochov. No práve tak sa mohlo stať, že bluesový vírus zmutoval do novej chytľavej podoby a explodoval do sveta vrátane USA, kam ho z ostrovov vyviezli kapely Beatles, Cream, Animals a Rolling Stones.
Veľké hviezdy
Rovnako paradoxné je, ako z kapely, ktorá pohŕdala svetom popu, napokon vyrástli superhviezdy s obrovským publikom. Ich pôvodným cieľom bolo stať sa najlepšou londýnskou bluesovou skupinou. To v menšinovom žánri znamenalo koncerty v kluboch, vypredávať štadióny bolo vtedy za hranicou fantázie.
Dokonca ani neplánovali skladať vlastné pesničky. 7. júna 1963 vychádza prvý singel Rolling Stones, na ktorom sú coververzie Chucka Berryho. Nahrávanie a zmluvu vybavil Andrew Loog Oldham, čo predtým spolupracoval s manažérom Beatles Brianom Epsteinom. Keď sa s ním nepohodol, zobral pod svoje krídla konkurenčnú kapelu.
Ako šikovný obchodník pochopil, že trh nežiada Beatles číslo 2 a marketing Rolling Stones založil práve na odlišnosti od liverpoolskej štvorice. Zámerne promoval ich chuligánsky imidž, takže to v médiách vyzeralo, akoby Beatles boli slušní chlapci v oblekoch, kým Rolling Stones sú vagabundi zrelí na kriminál.
V skutočnosti sa obe kapely príliš nelíšili v divokom prejave, dokonca sa priatelili, ani si nekonkurovali. Firma Decca Records prichýlila Rolling Stones práve preto, že predtým odmietla Beatles a teraz ľutovala chybu.
Stonesmánia
Manažér Oldham vedel, že kapela vydrží priemerne dva a pol roka, kým ju vymení nová vlna hudobníkov a ešte skôr zapadne bez vlastných pesničiek.
Zobral si do hlavy, že ich prinúti skladať vlastné skladby a aj to dokázal. Jaggera s Richardsom raz zavrel do kuchyne a odmietol odomknúť, kým odtiaľ nevylezú s pesničkou. Dvojica zo seba naveľa dostala skladbu As Tears Go By a prekvapená zistila, že v sebe ukrýva autorský talent.
Prvého albumu sa predalo viac ako stotisíc kusov a Rolling Stones v rokoch 1963 – 66 odohrali vyše tisíc koncertov. Výtržnosti, ktoré ich sprevádzali, zaskočili autority. Iste, rhythm´n´blues nemalo politický program, podvratný však bol už rytmus a zvuk novej hudby.
Politici, novinári, cirkev nevedeli, čo si presne myslieť o týchto piatich vlasatých mládencoch. Čo sú vlastne zač, proti čomu bojujú, čo chcú hudbou dosiahnuť?
Vojna s políciou
Hudobníci pôvodom z robotníckej vrstvy vtedy už fungovali v prostredí nadnárodnej bohémskej smotánky. V sieti ich priaznivcov sa našli avantgardní umelci, dekadentní právnici, bývalí šľachtici, čudesné typy spojené záujmom o drogy, hudbu, umenie.
Rok 1969 bol pre skupinu najťažší. Najprv sa gitarista Brian Jones, ktorému do hlavy vliezla sláva, až ho museli vyhodiť z kapely, pod vplyvom sedatív utopil v bazéne (nahradil ho Mick Taylor a neskôr Ronnie Wood). Ten istý nešťastný rok sa vystúpenie v Altamonte v USA skončilo tragicky, keď motorkári pod pódiom dobodali černošského mladíka.
Zároveň sa rozbehla otvorená vojna s úradmi, ktorých The Rolling Stones okrem vulgárnych prejavov dráždili svojou slávou a bohatstvom. Obrovské dane z tantiém ich v roku 1971 vyhnali z Anglicka na francúzsku riviéru, kde nahrali slávny album Exile on Main Street v pivnici vidieckeho sídla.
Zakrátko sa v susedstve šírili klebety o drogových večierkoch a výsledkom policajnej razie bola pokuta a dvojročný zákaz vstupu do krajiny. Kapela v tom čase začala okolo seba vytvárať sieť šikovných právnikov. Tí ich mali vysekať z problémov a ochrániť pred šikanovaním zo strany polície.
Najväčší exces
Americké turné roku 1972, neoficiálne nazývané STP, sa zapísalo do dejín rockových excesov. Kolotočom sexu, drog a rokenrolu zamestnaná kočujúca kapela pripomínala pirátov s perepúťou gruppies, príživníkov a lekárov s brašnami omamných látok. Úrady zaznamenali nepokoje po celých Štátoch a zaprisahali sa, že kapelu do krajiny už nikdy nevpustia.
Právnici The Rolling Stones museli nasadiť všetok um a kontakty, aby prekonali nedôveru Nixonovej administratívy. Do USA sa dostali o tri roky a výslovná podmienka víz znela jasne - úplná abstinencia od drog a nijaké excesy. Samozrejme, dopadlo to inak.
Kapela znudená lietaním sa rozhodla cestovať autom, keď ich v južanskom mestečku prepadla policajná kontrola a prehľadala vozidlo napchaté drogami. Od heroínu závislý Keith Richard bol vtedy v podmienke.
Fakt, že vyviazli s s blokovou pokutou a nie väzením, je hotový zázrak a asi najplastickejší zážitok Richardsovej autobiografie.
Koniec slávnej éry
Polovica sedemdesiatych rokov bola zlomom, kedy to v dvojici žiarivých dvojčiat, ako sa sami prezývali Jagger s Richardsom, začalo škrípať. Začali sa od seba vzďaľovať a to vlastne trvá dodnes. Kým Jagger sa prepracoval na vrchol spoločenskej smotánky, Richards klesal na samé dno narkománie.
V roku 1973 ho časopis New Musical Express zaradil do rebríčka hudobníkov v ohrození života. Na vrchole sa držal celých desať rokov, prijal túto mediálnu hru a sám sa štylizoval do úlohy nezničiteľnej figúry nad hrobom.
Keď v roku 1977 kontrola na letisku v kanadskom Toronte odhalila balíček heroínu, hrozilo mu väzenie natvrdo, gitarista však opäť vyviazol. Podľa rozsudku súdu to odčinil koncertom pre nevidomých. O rok neskôr už bol čistý a tvrdí, že sa k tvrdým drogám nikdy nevráti.
Hudba bez ostria
So sedemdesiatymi rokmi sa končí aj najslávnejšia éra The Rolling Stones. Nahrali síce ešte osem štúdiových albumov, v deväťdesiatych rokoch pripravili niekoľko úspešných megaturné, no divoké časy rebelov boli dávno preč.
Objavil sa punk, štafetu revolty prebrali nové generácie a spoločenská nebezpečnosť Stones klesala na nulu.
Napokon, hudobní novinári veľa píšu práve o tom, ako sa zmenila samotná doba a ako sa z populárnej hudby stratilo podvratné ostrie. Bývali to vyvrheli a outsideri, kto do hudby prinášal nové svieže impulzy a revolúcie.
To dnes veľmi neplatí. Zoberte si typického člena dnešnej mladej alternatívnej kapely. Už to nie je vyvrheľ, skôr vzdelaný biely vysokoškolák z dobrej rodiny. Niekto, kto sa na outsidera iba hrá.
Hlavný zdroj - Keith Richards, Život, 2011
