Hľadanie stratenej lásky je námetom nejedného romantického filmu. Šéf Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka vedel, že ak zahrá na túto nôtu, dočká sa súznenia v publiku, ktoré starne spolu s jeho divadlom. A tak vznikla hra Šťastné konce.
Erotické narážky či šťavnaté nadávky stále spoľahlivo zaberajú. Obstarožný provinčný fičúr, ako Aurela charakterizuje text z webovej stránky, má aj prečo si občas zanadávať. Žije sám so synovcom, starým mládencom. Vychováva ho namiesto svojho brata Polda, ktorého zláka šoubiznis a napodobovanie Elvisa Presleyho. „Nišť smutnejší“ než dvaja chlapi na Slovensku nie je, jediná dáma v dome je len na šachovnici. Trauma vrcholí v nedeľu, keď si chlapi spomenú na dobrý obed. Nádej na zmenu vyvolá až telefonát od bývalej ženy, v ktorej sa po tridsiatich rokoch ozvala nostalgia. A tak sa prípravy na nezvyčajnú návštevu môžu začať.
Napriek banalite témy nemuselo zostať v hľadisku jedno oko suché, ak by boli postavy vyhranenejšie a konflikty hmatateľnejšie. Situácie sú však v tomto prípade len príležitosťou na výmenu bonmotov. Aurel Stanislava Štepku zostal na úrovni chlapa obecného, pre ktorého sú ženy len prípady. Jeho synovec, 37ročný Tóno (príjemný Martin Škoda) nemá ani len spomienky na flirty, takže Aurel pred ním stále môže hrať frajera.
Jeho bývalá žena Ema je načrtnutá trochu konkrétnejšie. Túto pokladníčku z Jednoty láka umenie. V tom nachádza pochopenie u mladšieho Vlada, ktorý k nej chodí cvičiť na violončelo. Naznačené milostné trojuholníky dodávajú do hry štipku konfliktu, pobaví aj spomienka na časy, keď sa na motorke jazdilo bez prilby a domy mali rovné strechy.
Šťastné konce nemajú happyend, ale akoby nemali ani koniec, keby sa na záver nepostavili herci do radu. Od Juraja Nvotu sa dala očakávať invenčnejšia réžia, aj scénograf Peter Čanecký pracoval len so stoličkami a štokerlíkmi. Nech už je to požiadavka kočovnej praxe tohto divadla alebo dôsledok finančného obmedzenia, pastva pre oči to nebola.
Ani pesničky sa textovo či hudobne neposunuli, hity sa z nich zrejme nestanú, ani keď ich skladala Ľubica Malachovská-Čekovská. Inováciou je pokus o rap, ku ktorého zrejme hľadisko nebude znalecky kritické. Stanislav Štepka vie stále potešiť trefnými grimasami i komentármi. Anikó Vargová, ktorá v úlohe Emy alternuje so Zuzanou Kronerovou, je suverénnejšia v pohybe než v hlase. Mojmír Caban si ako romantický Vlado dokázal získať sympatie. Jeho večne nespokojná manželka Zlata (Maruška Nedomová) mala akoby len jedinú polohu. Poldo Ladislava Hubáčka je vydarenou figúrkou.
„Prepáč mi to klišé, predpotopný štýl,“ spieva sa tu v jednej pesničke. Verný divák toto svojmu divadlu prepáči zrejme bez problémov. Táto oneskorená romantika nenabúra jeho predstavy o živote či divadle.
