Šarmantnej herečke z predvojnového českého filmu komunisti prerušili kariéru. Do filmu sa vrátila až po štvrťstoročí.
Mladší diváci si elegantnú herečku s klasicky krásnou tvárou môžu pamätať napríklad z rozkošnej úlohy starej šľachtičnej „Tante" vo filme Zapomenuté světlo. S nadhľadom komentuje úbohé zvyšky svojho šľachtického sídla zničeného socialistickým hospodárením.
Alebo z úlohy v Babím léte. To však už bola neskorá éra návratu niekdajšej slávnej filmovej divy.
Zita Kabátová (27. 4. 1913 - 27. 5. 2012) slávila najväčšie úspechy v tridsiatych a štyridsiatych rokoch. Do divadla, kam ju ako malú priviedli nadšení rodičia ochotníci, sa hlavne vďaka svojmu žiarivému zjavu dostala k filmu. Potom, čo dostala hlavnú úlohu ošetrovateľky Světly v snímke Světlo jeho očí (1936), šla od jednej veľkej úlohy k druhej.
Už to, že hneď v roku 1937 nakrútila päť filmov a o dva roky neskôr dokonca desať, naznačuje, že nie všetky úlohy boli mimoriadne a nie všetky filmy, v ktorých sa objavila, prežili svoju dobu.
Režiséri ako Slavínský, Cikán, Binovec či Sivák ju obsadzovali do príbehov vtedy obľúbených, z dnešného pohľadu však často sentimentálnych, povrchných a pominuteľných.
Kultivovaná herečka
Svojich úloh sa však Zita Kabátová obyčajne zhostila s eleganciou. Za zmienku stojí trebárs Pepička, žena Františka Kmocha v životopisnom filme To byl český muzikant (1940), maliarka Helena v komédii Život je krásny (1940) alebo postavy v snímkach Vlastu Buriana - operetná hviezda Marion v komédii Provdám svou ženu (1941) alebo Julie Jelenová v Přednostovi stanice (1941).
Životnou úlohou pre ňu však bola isto postava Heleny Horníkovej v Slavínskeho komédii Muži nestárnou (1942), kde bola partnerkou skvelému Janovi Pivcovi.
To, že nakrúcala aj počas nemeckej okupácie a že sa objavila v dvoch nemeckých filmoch, znamenalo po vojne rýchly koniec kariéry.
„Za protektorátu som nakrútila dva filmy v nemčine, avšak pre spoločnosť Pragfilm, v ktorej pracovali Česi. Českí režiséri, kameramani, kostyméri, herci a herečky, technický personál..." vysvetľovala Zita Kabátová po rokoch.
„Filmy to boli neškodné, nebol v nich ani náznak politiky. Napriek tomu sa to po vojne chápalo ako veľký priestupok a mala som zákaz hrať v pražských divadlách a nakrúcať filmy."
Zostup z pozície populárnej herečky musel byť tvrdý. Najprv sa nemohla uplatniť vôbec nikde, napokon putovala po republike s ochotníckym divadlom a nakoniec vďaka príhovoru Yvetty Simonovej a jej podnikavého manžela Spurného dostala ponuku z klubu Alhambra.
Zita Kabátová na divadelných doskách vyrástla, a tak sa na ne ochotne vrátila. Napokon ju vo veku 85 rokov ešte režisér Jan Hřebejk obsadil do hry Nebezpečné známosti v pražskom Divadle pod Palmovkou.
Zita Kabátová (vpravo). FOTO - LIDOVÉ NOVINY
Vrátila sa
Ani v osobnom živote to herečka nemala ľahké. Po krátkom prvom manželstve sa po druhý raz vydala za olympionika skifára a výtvarníka Jiřího Zavřela. Ten bol z politických dôvodov desať rokov väznený a neskôr emigroval. Zite Kabátovej zostal z manželstva syn, s ním a štyrmi vnúčatami strávila veľkú časť života.
Herečka však nerezignovala. Asi najlepším návratom k tomu, čo jej bolo v živote najvlastnejšie, bola práca, ku ktorej sa v pokročilom veku dostala v niekoľkých pražských kinách.
Hlavne v Biu Illusion sa našla - organizovala a uvádzala popoludní pamätné programy pozostávajúce z premietania starších českých filmov a besied s kolegami hercami a filmármi.
Tam mohla uplatniť svoje skúsenosti a svoj šarm, ktorý ju za žiadnych okolností neopúšťal. Napriek viacerým prekážkam, ktoré v priebehu svojej dlhej prerušovanej kariéry musela prekonávať, nepochybovala nikdy o svojom mieste v československej divadelnej a filmovej histórii.
Autor: Marta Švagrová, Lidové noviny
