KNIHA TÝŽDŇA
EVROPA JE JAKO ŽIDLE THONET, AMERIKA JE PRAVÝ UHEL
Možno niekde inde na svete platí, že keď sa vy správate k niekomu čestne, neklamete a preukážete druhému absolútnu dôveru, stratí chuť podvádzať aj on
My pokrútení Európania sme zložití, zamotaní a hĺbaví ako tonetky, zatiaľ čo Američania sú pravé uhly, jednoduché, povrchné, nezaujímavé a tučné.
Tak to vyzerá v knihe Sylvy Fischerovej Evropa je jako židle Thonet, Amerika je pravý uhel.
V knihe sú zážitky z cesty po časti USA, bleskové skice pár ľudí – zväčša „typických“ amerických charakterov. Vety v angličtine, väčšinou vypichnuté verzálami v podobe & role fráz.
Vyvrcholením a dramatickou časťou má byť napínavý príbeh, keď autorku, ktorá na pumpe vystúpi z autobusu, aby sa vycikala, šikanuje predavačka v obchode.
Rozprávačka viackrát upozorňuje, že prehliadla mnohé varovné signály (prvý biely vodič autobusu za celý čas putovania po štátoch, prvý záchod, kde neboli oddelení muži od žien, navyše celý špinavý, a potom cestou z toalety videla chladničku s pivom a dostala naň chuť „A to byl začátek konce.“)
A potom sa teší, ako si bude upíjať „a koukat, jak bus krájí krajinu“.
Ponižujúce obvinenie
Namiesto toho je nespravodlivo a ponižujúco obvinená z krádeže plechovky piva. Tupými midwesternbrains. Cíti sa „špinavá a popľuvaná“. A v tej chvíli zavrhne celú tú „American justice“. Pri pomyslení na to, čo sa tu dialo „čiernym“, ju „obíde mráz a hrôza“. A vo fiktívnom rozhovore s priateľom vysvetľuje, že to bol kedysi v „zaprdenom Olomouci“ jej americký sen. „Viděla jsem se, jak tam stojím – sama! – uprostřed Middlewestu – nevím, proč to byl zrovna Middlewest, ale byl to Middlewest, taková plechová bouda uprostřed těch šílenejch nudnejch obilnejch rovin, a já se opírám zády o tu boudu, přehlížím tu rovinu – celej ten obrovskej prostor, neskonale větší než naše stará, do sebe zakroužená Evropa – prostě prostor, kterej celej nepřehlídneš a kde sa fakt můžeš nadechnout. A tak tam stojím, opírám sa o boudu, vítr mnou prochvívá, prochvívá tou boudou, a já piju plechovku piva. To byl můj sen o svobodě, to jsem si vysnila.“
Autorka uzatvára, že neprávosť sa jej stala preto, že bola cudzinka. Foreigner.
Mne sa stalo na gréckom ostrove Patmos, v kolíske európskej civilizácie, že potom, čo som sa v kaviarni nedala ošmeknúť pri vydávaní o desať eur od manželky majiteľa, ma ten naháňal po celom ostrove na motorke s tým, že ja som ukradla desať eur jemu. Ale moje ponaučenie z tohto príbehu je jednoduché a znie, nesadaj si do krčiem, kde okrem výhľadu na more majú len praženicu a pivo. Aj keby sa tam just sedelo na tonetkách.
Na Patmos som preto nezanevrela, ani na Patmos justice. O tej je však iná kniha. Moje leto v gréckej taverne Toma Stona.
Svet nemá cudzincov rád
Naozaj shakespearovská dráma mladého pravouhlého Američana, ktorý sa dá do služieb jednej z gréckych taverien na Patmose a rozhodne sa, že napriek tomu, že ostrovania ho viackrát varujú, že jej majiteľ, istý Theologos, je exemplárny klamár a pokrútený podvodník, on mu bude, naopak, dôverovať bezhranične a variť, pokiaľ mu budú sily stačiť, aby tavernu pozdvihol. Skrátka vychádza z predpokladu, že keď sa vy správate k niekomu čestne, neklamete a preukážete druhému absolútnu dôveru a službu, stratí tvárou v tvárou úprimnej dôvere chuť podvádzať aj on. Možno niekde inde na svete (pravouhlom?), na Patmose to však neplatí.
Je to dobrá kniha a zároveň protipól všetkých tých bedekrových príbehov o gréckych ostrovoch, kde sú fotografie starých slnkom vysušených ostrovanov sediacich pri pohárikoch a sprievodný text nabáda turistov, aby si len k nim prisadli, a raz-dva budú „prijatí do rodiny“. V časovom intervale zodpovedajúcom jednému-dvom uzo. No uznajte, neboli by to blázni?
Fischerová má pravdu, svet nemá cudzincov rád. A ako to napísal Nicolas Bouvier, cestovať je ako klásť krk na drevený klát a znovu a znovu vyberať vlastnú hlavu z koša s pilinami.
A je jedno kam. Trebárs aj do Ameriky.
Lebo už by sme si mohli odvyknúť od toho sna, ktorý sme snívali o tejto krajine v socialistickom bloku. O dokonalej, prajnej, bohatej a slobodnej, bezchybnej krajine. Tá sa predsa odjakživa volala Tralaland. A pivo je tam zadarmo.
Ďalšie knihy
Júla a Hmýza
Baobab, 2006
Júla a Hmýza, dve malé dievčatká, ktoré žijú na sídlisku v paneláku číslo 3331 a vyrážajú objavovať svet. V ich optike sa menia banálne novostavby na schovávačky podivných tvorov, zanedbané sídliskové zákutia na neznáme končiny, les na nebezpečnú zónu plnú podivuhodných hubovitých stvorení.
Anděl na okně
Dybbuk, 2007
Zbierka predstavuje ďalší posun autorkinej poetiky: smerom k jednoduchosti výrazu a presnosti pomenovania, bez toho, že by poetka rezignovala na hĺbku svojho pýtania sa. Otras istôt, skúmanie toho, čo vydrží, hľadanie vlastného ja v ustavičnom a dramatickom dialógu so sebou, s druhými, s Bohom – a to s odvahou a úprimnosťou, z ktorých až mrazí, keby neboli okamžite zjemnené zveličením, vtipom a iróniou.
Pasáž
Fra, 2011
„Na poviedkach sa mi páči, ako sa v nich to mnohé, čo autorka vie a pozná zo svojej odbornej práce, spája s tým, čo je vlastné len beletrii: s pôsobivo zachyteným detailom a s presným záznamom videného či počutého. Naliehavosť niektorých poviedok (Dálov, Otcové) svedčí o tom, že v nich nejde "len" o literatúru, ale o životne dôležité zachytenie niečoho osobne podstatného, čo autorka nemôže nechať odplynúť z pamäti len tak do nenávratna zabudnutia,“ píše o knihe, nominovanej na Magnesiu literu, literárny kritik Jan Šulc.
