Každý má nárok na odrezanú ruku

Martin McDonaugh má rád filmy Tarantina či Lyncha, čo je na jeho hre Stratiť ruku v Spokane veľmi vidno. Spojenie drsnej poetiky tohto írskeho dramatika s režisérom Michalom Vajdičkom môžeme vidieť na scéne SND už tretí raz.

Máloktorý text tak nenápadne spochybňuje istoty civilizácie ako čerstvá novinka SND.

Inscenácia obsahuje expresívne scény a výrazy. Miera uplatnenia je štýlotvorná, ale už trochu možno za hranicou účelnosti. Preklad Kataríny Mikulíkovej je však šťavnatý a príjemne hovorový.

Interiér hotelovej izby, v ktorej sa dej odohráva, má síce starostlivo vypracované detaily, ale celá jeho perspektíva je zrútená, tak ako absurdná zápletka hry. Veď kto by hľadal ruku, ktorú mu pred 27 rokmi odrezal vlak? Scénograf Pavol Andraško sa veľmi vtipne pohral aj s výrezmi celku. Občas sme sa na scénu dívali akoby hľadáčikom fotoaparátu. Kostýmy Jany Hurtigovej vynikajúco dotvárali charaktery, aj hudba Mariána Čekovského sa trafila do žánru, ktorý sa tvári ako čierna komédia.

V mnohých scénach dostáva divák to, pre čo sa chodí na bulvárne komédie – dávku vypointovaného herectva v rámci ľahkého konverzačného humoru. Nebulvárne je však tempo, ktoré nesie rozvláčny rukopis dramaturga Daniela Majlinga. Napriek estetickým bonusom, ktoré prinášajú početné pauzy, aj repetitívnosti, keby inscenácia miestami nestrácala temporytmus, mohol byť výsledok ešte presvedčivejší.

Dejiskom výnimočne nie je írsky vidiek, ale americké mesto, typické požiarne schodiská sú zakomponované aj do zápletky. Hlavným rozhodnutím inscenátorov bolo riešenie postavy černocha Tobyho, ktorý nesie biľag aktuálnych problémov aj celú históriu rasovej diskriminácie. Postava Róma funguje v rámci nášho kontextu, v Amerike by možno viac zafungoval latino díler. Divák sa tým zrejme nebude trápiť, nič nie je totiž vtipnejšie ako dvojica neúspešných zlodejov.

V postave Marylin zvolila Monika Hilmerová (v alternácii s Dianou Mórovou) príjemnú dávku nenásilného humoru, doslovne na javisku žiari, ale neférovo nekradne pozornosť. Tomáš Maštalír ako Toby skĺzaval do vytvárania postavičky, hoci veľmi vtipnej. Aj jeho parochňa bola priveľmi „divadelná“.

Richard Stanke dostal v Carmichaelovi konečne veľkú úlohu aj v SND. Vytvoril plnohodnotný obraz muža od detstva pokriveného nenávisťou, ktorého zvrhlosť a hrôzostrašná samota sa ukazujú postupne.

Celkom jedinečný portrét hotelového recepčného túžiaceho po nejakej dramatickej situácii, v ktorej by mohol prejaviť hrdinstvo, vytvoril Ľuboš Kostelný. Jeho herectvo je vtipné, smutné, decentné, presvedčivé a zároveň funkčné. Jeho Mervin je presne ten typ, ktorý nechápe, že je lepšie najprv zhasiť sviečku na bandaske s benzínom a až potom diskutovať o traumách z detstva.

„Úplne si mi to znechutila,“ hovorí syn matke do telefónu, keď ho nahovára na správanie, ktoré je – jemne povedané – politicky nekorektné. Celá inscenácia nám má podobne všeličo znechucovať. McDonaugh si vybral ako príklad niečo, čo sa nedá poprieť – nárok človeka na jeho odrezanú ruku. Hra však názorne ukazuje, že dožadovanie sa toho, na čo máme prirodzené právo, nám nemusí vždy priniesť radosť a uspokojenie.

ico