Bratislava 23. augusta (TASR) - Fulla odchádza, Popovič prichádza - i takto by sa dala charakterizovať výmena, ktorá sa udeje koncom augusta v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Jednu z najvýznamnejších osobností moderného výtvarného umenia na stenách Esterházyho paláca vymení osobnosť v slovenských umeleckých kruhoch nemenej významná. Lyrik so sklonom k irónii, tvorca koláží, autotypií, či pre neho najcharakteristickejších papierových krkváží i lodiek. Autor, ktorého dielo roky nepatrilo ani k oficiálne tolerovanému umeniu, ani k undergroundu - Vlado Popovič.
Vladimír Popovič (1939) patrí ku generácii, ktorá sa umelecky stihla na verejnosti prejaviť len na okamih, aby vzápätí precitla občiansky i ľudsky. Patrili k nej maliari Peter Bartoš, Jozef Kornucik, Michal Studený, či režiséri Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Milan Sládek. Ešte pred príchodom na Vysokú školu výtvarných umení s mnohými z nich spolupracuje v Divadle obrazov, ktoré založil po vzore divadiel hudby a tanca v bratislavskej Astorke. Pomocou diapozitívov a filmových dokrútok zrealizoval niekoľko inscenácií ako napríklad Saint-Exupéryho Malého princa. Po štúdiách monumentálnej maľby u renomovaných profesorov na Slovensku i v Čechách predkladá po zamietnutí cyklu Lodičky ako diplomovú prácu v roku 1965 cyklus obrazov inšpirovaný Tatarkovou Pannou zázračnicou. Až paradoxnou sa dnes zdá skutočnosť, že to bol práve Popovič, ktorý snímal známemu prozaikovi a novinárovi posmrtne odtlačky rúk i tváre. V tom istom roku uskutočnil výtvarník aj prvú samostatnú Jarnú výstavu v Galérii mladých v Bratislave, v roku 1967 nasleduje samostatná výstava Objekty/Kresby.
Prelomový rok 1968 zastihol Popoviča uprostred nakrúcania filmu Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade a príprav filmu na motívy Olbrachtovho Nikolu, šohaja s názvom Pod zem, pod zem. "Myslel som si, že na Kolibe niekto filmuje," hovorí dnes o príchode tankov do Bratislavy Popovič, pre ktorého mal vpád vojsk Varšavskej zmluvy osudové dôsledky. "Nič už nebolo ako predtým, časť mojich priateľov odišla. Vtedy som uverejnil v novinách inzerát 'Kúpim slonovinu. Staviam vežu. Zn. Stavebník.' S divadlom síce skončil rok pred príchodom vojsk, ten však znamenal odchod zo štúdií na Kolibe, nedokončenie spomínaných filmov a začiatok jeho tvorby do depozitu. Spolu s Vladom Bednárom, Luborom Dohnalom, Kornelom Földvárim, Elom Havettom, Tomášom Janovicom, Milanom Lasicom, Mariánom Labudom, Igorom Lutherom, Jánom Melkovičom, Ivanom Popovičom, Júliusom Satinským a Marianom Vanekom sa stal v roku 1969 jedným z 13 šéfredaktorov časopisu Infarkt. Časopis, nazvaný podľa bonmotu "nič nevie tak obmäkčiť srdce tyrana ako infarkt", bol prílohou Mladej tvorby a počet zodpovedných šéfredaktorov, ako hovorí Popovič, bol obranným mechanizmom pred cenzúrou a možným väzením. Dominujúci socialistický realizmus nevelebil, preto sa živil tým, "čo spadlo zo stola a nikto to nechcel". "Tých 20 rokov bolo skúškou, kto to vydrží," hodnotí s ironickým úsmevom svoje angažovanie na interiéroch sobášnych siení či domov smútkov po celom Slovensku vyše šesťdesiatročný autor. Záujem o jeho práce na Slovensku začal s určitými rozpakmi rásť až po roku 1988. "Nechápem, prečo som sa zrazu začal páčiť, som však rád, že som dorástol a niekoho to oslovilo," hovorí autor, pre ktorého je výstava v SNG splnením životného sna. Fullu, ktorého v priestoroch galérie od septembra vymení, považuje za jednu z najvýraznejších osobností, ktorej obrazy pre farebnosť, zázračnosť i posolstvo, ako hovorí, vyniknú aj na plote. A s úsmevom dodáva: "Kde Fulla končí, tam ja začínam".
Súbornú výstavu o tvorbe Vladimíra Popoviča v SNG sprístupnia 12. septembra, kedy sa uskutoční aj krst prvej súbornej monografie o jeho živote a tvorbe z dielne vydavateľstva Slovart.
