Za sebou má debuty v New Yorku, Londýne, vo Viedni. PAVOL BRŠLÍK priletel do Bratislavy z Los Angeles, kde odspieval sériu predstavení Mozarta. Scénu staval slávny architekt Frank Gehry, kostýmy navrhli držiteľky Oscara za Čiernu labuť, líčil ho dvorný maskér Madonny a Lady Gaga. Dnes o 19.30 h má v bratislavskej Redute koncert v cykle Veľké slovenské hlasy, sprevádza ho klavirista Amir Katz.
Program dnešného koncertu je fajnšmekerský. Namiesto operných hitov zaznejú árie z málo známych belcantových opier, Belliniho a Lisztove piesne. Prečo?
„Snažili sme sa o pestrý repertoár, kombináciu náročnejších kúskov a ľahšieho žánru.“
Pri príležitosti vášho bratislavského debutu na BHS 2006 ste poznamenali, že ste mali väčší strach, ako keby ste debutovali v metke. Platí to aj dnes?
„Platí. Domáce publikum je najkritickejšie. Čím je umelec úspešnejší, tým sú na neho väčšie nároky. A tým väčšiu zodpovednosť za svoj výkon pociťuje.“
Po štúdiu na konzervatóriu vás prijali na VŠMU. Odtiaľ ste odišli a absolvovali ste stáž v opernom štúdiu v Marseille a spevácke kurzy, napríklad u Mirelly Freniovej. Čím sa líši štúdium v zahraničí od toho nášho?
„Neviem to dosť dobre porovnať, na VŠMU som vydržal mesiac. Odradila ma prevaha teoretických predmetov nad praktickými. Týždenne len dve hodiny spevu, ale zato kopec teórie... V Marseille sa koncentrovali na prax. Na štúdium operných postáv, korepetície, prácu s dirigentom. To sa u nás zanedbáva.“
Dnes ste externým študentom banskobystrickej Akadémie umení. Prečo ste sa vrátili k štúdiu?
„Na podnet mojej pedagogičky Vlasty Hudecovej, ku ktorej som chodil na súkromné konzultácie. Ona mi navrhla dokončiť si vzdelanie, s argumentom, že papier z vysokej školy sa mi možno zíde. Som vo štvrtom ročníku.“
Meradlom hodnoty tenoristu je najmä vysoká poloha. Ako na nej pracujete?
„Spočiatku som spieval spontánne, od prírody. Keď som sa cítil dobre, tak to išlo, keď horšie, potrápil som sa. Až profesorka Hudecová dokázala postaviť moje pocity na racionálny základ. Vďaka technike získanej u nej som schopný podať adekvátny výkon, aj keď nemám svoj deň.“
Štyri roky ste boli členom berlínskej Štátnej opery. Ako si na to spomínate?
„Určite to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť. Jedna vec je tvoriť v laboratórnom prostredí operného štúdia, a druhá konfrontovať sa s realitou všedného dňa. V Berlíne som začínal od piky malými rolami. Mal som čas zoznámiť sa s javiskom, až potom prišli veľké mozartovské postavy či Nemorino.“
Do tridsiatky ste chceli ostať verný Mozartovi. Dnes máte tridsaťtri. Kam sa posunul váš repertoár?
„Rozšíril sa napríklad o Donizettiho a Čajkovského. V blízkej budúcnosti sa zrejme sústredím na talianske belcanto a francúzsku operu.“
Prerazili ste v náročnom nemeckom prostredí, po Berlíne ste miláčikom mníchovského publika.
„S mníchovským publikom sme sa potrebovali najprv oťukať. Na mladého Slováka, ktorý spieva Čarovnú flautu, singspiel s nemeckými textami, sa nepozerali s veľkou dôverou. Ale sadli sme si a dnes patrí Mníchov k mojim obľúbeným scénam, na ktoré sa pravidelne vraciam.“
A ktoré sú ďalšie?
„Mojou srdcovou záležitosťou je londýnska Covent Garden. Považujem ju za aktuálnu jednotku medzi opernými domami, koncentrujú sa v nej najšpičkovejší tvorcovia a interpreti. Je v nej skvelá tvorivá atmosféra.“
Je lepšie byť spevákom so stálym angažmánom alebo umelcom na voľnej nohe?
„Zo stáleho angažmánu vyplývajú sociálne istoty, na voľnej nohe ste zase väčším pánom svojho času i repertoára. Pre mňa je momentálne výhodnejšie byť slobodný.“
Spievali ste v niekoľkých odvážnych inscenáciách – v „narkomanskom“ salzburskom Donovi Giovannim, v „homosexuálnom“ mníchovskom Eugenovi Oneginovi. Aký je váš postoj k „režisérskemu“ divadlu?
„Ak mi režisér dokáže koncepciu zdôvodniť a nespôsobuje mi to vnútorný problém, zahrám všetko. Dnes je však slovo režiséra mnohokrát dôležitejšie než slovo dirigenta. A neraz na úkor výsledku. Darmo bude Rusalka éterická blondína, ak part nezaspieva. Obraz nemôže byť dôležitejší ako zvuk.“
Čo nesmie opernému spevákovi chýbať, aby sa udržal na špici?
„Musí mať pevné nervy a schopnosť zachovať si odstup. Žiadne googlovanie sa a pripúšťanie si toho, čo o vás ktosi povedal alebo napísal. Inak sa zaseknete. Konštruktívna kritika – od pedagóga, dirigenta, korepetítora – je určite potrebná, ale na javisku nakoniec aj tak stojím ja. Svoj vývin nechcem zastaviť tým, že sa budem zaoberať nepodstatnými vecami.“
Kedysi mali dôležitú úlohu vo formovaní spevákov dirigenti. Je na to dnes čas?
„Dnes nie je čas na nič. Žijeme nesmierne rýchlo. Jeden deň spievate v New Yorku, druhý v Londýne, tretí v Mníchove. A fyzická i mentálna únava sa nutne odrážajú na speváckej kondícii. Operný biznis chrlí množstvo rýchlopečených spevákov s krátkou životnosťou. Kým vynášajú, drží sa na nich množstvo pijavíc. Keď prestanú produkovať zisk, odhodia ich a vrhnú sa na iných.“
Pohybujete sa vo svete operných hviezd. Ako sa v ňom cítite?
„Sú tam úplne normálni ľudia. S takou Annou Netrebko sa dá krásne porozprávať o varení či o deťoch. V najvyššom leveli už rivalita a závisť medzi kolegami nefungujú, s tým sa stretávate na nižších úrovniach. Kedysi ma to veľmi ráňalo, dnes sa viem cez neprajnosť povzniesť.“
Ako relaxujete?
„Som kinomaniak. Raz začas sa napoludnie zavriem v kine, kúpim si popcorn a kolu, pozriem si štyri filmy a pred polnocou odtiaľ vyjdem s čistou hlavou.“
