Román Jána Roznera sa stal literárnou udalosťou. Pre dramatika a dramaturga Petra Pavlaca je jedným z mála kľúčových diel, ktoré odkrývajú našu históriu.
Prípravy na pohreb pozostalých obvykle zamestnajú naplno – so smrťou blízkeho človeka sa začínajú vyrovnávať cez kolotoč vybavovačiek. V prípade prekladateľky Zory Jesenskej to do veľkej miery presiahlo rutinné úkony. Napriek tomu, že jej manžel urobil všetko, aby bola dôstojne pochovaná v rodinnej hrobke, odchod na večný odpočinok bol ohrozený.
Odpočívaj v pokoji
Zora Jesenská pochádzala z národoveckej rodiny v Martine. Zomrela v roku 1972, v čase zhoršujúcej sa normalizácie. Dôležitú kultúrnu osobnosť, ktorá sa otvorene postavila proti okupácii v roku 1968, vrchnosť počas života udupávala a chcela jej robiť problémy aj po smrti. Napriek tomu alebo práve preto sa napokon pohreb stal spoločenskou udalosťou a tichým protestom.
Udalosťou bol aj román Sedem dní do pohrebu, ktorý napísal jej životný partner Ján Rozner a vyšiel v roku 2009. Autor, vynikajúci rozprávač, v ňom v krehkej intimite intelektuálneho vzťahu sprevádzaného politickým prenasledovaním a spoločenskou paralýzou zároveň zachytáva dejiny našej totality.
Tento príbeh bol pôvodne pre Petra Pavlaca iba inšpiráciou pri príprave textu o hereckej generácii a dejinnom priereze Činohry SND, ktorý mal pred dvoma rokmi v pláne zinscenovať režisér Ľubomír Vajdička. To sa neuskutočnilo, dozvedel sa však o tom dramaturg Róbert Mankovecký, ktorý chcel Roznerovu knihu dostať na javisko martinského divadla.
„Voči románu som mal rešpekt a pracovať s ním ako s materiálom pre dramatizáciu mi prišlo takmer nemožné, je zložitý jazykovo aj konštrukčne. Kniha však mala pre mňa obrovský osobný význam,“ hovorí Peter Pavlac, ktorý nakoniec ponuku prijal a inscenácia sa v Martine uvádza pod vedením spomínaného režiséra Vajdičku.
Bola to pravdepodobne najťažšia adaptácia literárneho textu, ktorú kedy robil. Dlho hľadal spôsob, ako ho uchopiť. „Práca zanechala vo mne hlboký dojem, bol to objav. Dovtedy som netušil, že naša literatúra má aj taký rozmer, akým je Rozner,“ vraví Peter Pavlac.
Bez ľútosti
Ján Rozner bol svojho času síce známy literárny, divadelný a filmový kritik, publicista, dramaturg a prekladateľ, no na scéne slovenskej literatúry sa ako brilantný spisovateľ zjavil nečakane len pred troma rokmi.
Po smrti svojej manželky emigroval, usadil sa v Mníchove, písal a tridsať rokov sa u nás o ňom prakticky nič nevedelo. Jeho diela začali vychádzať až po jeho smrti vďaka druhej manželke, ktorá jeho pozostalosť spravuje. Ešte je v nej čo objavovať.
Autor, pôvodom Bratislavčan, je jedinečný v odkrývaní dejinných súvislostí, v sebakritickom umiestnení samého seba do nich, v neľútostivom pohľade na skutočnosť. Je veľmi vecný, zároveň má nadhľad, popri tom je zaangažovaný.
Toto všetko sú podľa Pavlaca veľmi zaujímavé veci pre divadlo, ale zároveň náročné na transformovanie.
„Vstupoval som do Roznerovho textu nie celkom vedomý si toho, čo s ním. Napokon riešenie ponúkol sám autor, keďže napísal svoj román v tretej osobe, akoby o ňom hovoril niekto iný. Prečo by to nemohla byť jeho manželka Zora Jesenská?,“ objasňuje dramatik. „Kľúč sa ponúkol a umožnil Zore vstúpiť na javisko, avšak nielen komentovať, ale i zasahovať do situácií, ktoré sú veľmi intímnym vhľadom do Roznerovho subjektívneho sveta.“
„Ambíciou bolo teda okrem iného ukázať, ako ich zvláštny, povedzme ’elitný’ vzťah ovplyvňovali zlomové dejinné situácie od konca vojny až po 70. roky minulého storočia,“ hovorí Peter Pavlac.
Hru napísal pre štyroch hercov, ktorí stvárňujú viacero postáv (Jana Oľhová, Daniel Heriban, Ján Kožuch, Lucia Jašková). Ako to funguje na javisku, môžete vidieť okrem Martina aj v SND v Bratislave, kde toto predstavenie hosťuje 22. júna.
