Vytvorili interiéry televíznych štúdií, z ktorých sa vysielajú správy, ale oveľa viac ich ľudia poznajú ako tých, ktorí si radi robia žarty. „Nie sme kritickí ani zhovievaví, skôr takí groteskní,“ hovorí významný český dizajnér JAKUB BERDYCH o štúdiu Qubus, ktoré založil s Maximom Velčovským. Do Bratislavy priniesol sériu váz s názvom Z tohtoročného konca sveta.
Čo ten názov znamená?
„Je to názov básnickej zbierky Ivana Wernischa, ktorého mám veľmi rád. Najmä pre jeho slovné hračky, cynickosť a optimizmus.“
Celá séria je čierna, to nie je veľmi optimistická farba.
„Vždy som si ju chcel vyskúšať, pre sklo je veľmi netypická. Vôbec to totiž nie je farba skla, tak ako ani ja vlastne nie som sklár. Tieto dva paradoxy ma priťahovali. Séria vznikala počas jedného sympózia. Dalo sa tam pracovať s čiernou, nemajú ju totiž všade. Na hotových produktoch je zvláštna ich schopnosť odrážať prostredie – je to taký maliarsky základ pre to, čo sa ocitne okolo.“
Dá sa práca so sklom rýchlo naučiť?
„Začal som s jednoduchými postupmi a tvarmi. Samozrejme, spočiatku som sa veľmi mýlil. Je to o cite – musíte cítiť možnosti a schopnosti toho materiálu, a potom to ide. Ostatné dva roky robím vlastne iba sklo. Jasné, že ľuďom, ktorí sa tomu venujú celý život, napríklad Zdenkovi Horskému či Martinovi Štefánkovi, nesiaham ani po päty. My sa s Maximom so sklom iba tak hráme a oni nám povedia, keď vymyslíme nejakú nerealizovateľnú hlúposť. Vedia však experimentovať, a to si veľmi vážim.“
Vaše diela sú takmer vždy viac voľným umením než úžitkovým dizajnom.
„Áno, vždy sme robili viac voľného umenia, sme totiž radi groteskní, radi zveličujeme a posúvame veci do iných kontextov. Napríklad Maximova séria Fast Food, v ktorej sa plastové poháre či papierové taniere zrazu dostali do formy porcelánu, pôsobia veľmi luxusne, ale ich tvary stále pripomínajú tie najobyčajnejšie veci dennej potreby. Robili sme aj 'seriózne' veci – redizajn interiéru kostola, interiéry televíznych štúdií, z ktorých sa vysiela relevantné spravodajstvo, ale viac sme známi tým, že si z niečoho robíme žarty.“
Témou vystavenej série je nostalgia – má byť zhovievavá alebo kritická?
„Nie sme kritickí, ale ani zhovievaví. Skôr mám pocit, že sme len nejako mysticky ovplyvnení tým, čo sme zažili. Keď som bol decko, nebol som apriori kritický – v desiatich mi fakt neprekážalo, že nechodím na Západ. Možno preto sa táto skúsenosť v našej tvorbe neodráža ani ako výsmech, je to skrátka ovplyvnenie – to je to správne slovo. Preberáme prvky zo starších dizajnov, rôzne vzory a tvary, ale nemá to pravidlá. Jednoducho to človeku ostalo v hlave, leží to tam ako spomienka a čaká na prefiltrovanie.“
Na českom trhu ste pred desiatimi rokmi išli proti prúdu, je to dnes lepšie?
„Všade sa trochu zmenil prístup k tomu, ako výroba spolupracuje s dizajnérmi, ale reálne každodenné fungovanie je stále ťažké. V porcelánkach, ktoré sme oslovovali, robili tridsať-štyridsať rokov stále jeden a ten istý tvar. Bolo veľmi ťažké presvedčiť ich, aby vyrobili niečo podľa našich návrhov.“
Chýbali tam kreatívni ľudia?
„Za socializmu nebolo potrebné, aby sa vyrábalo čosi nové. Vzniklo ešte zopár dobrých vecí, ovplyvnených 50. rokmi, ale v sivých 70. a 80. rokoch to už išlo dolu vodou. Keď sa po revolúcii dostali k vedeniu noví majitelia, nazdávali sa, že stačí, keď budú vyrábať a predávať na východný trh. Nedošlo im, že sa nezaobídu bez reflexie a nápadov. Tak sa z porcelánu a skla stal iba obchod, menili sa dekorácie, ale tvary ostávali. Prišli lacné výrobky z Ázie a až potom si mnohí uvedomili, že krachujú.“
A čo zamestnanci, nepáčilo sa im, že ste priniesli čosi nové?
„Naopak, spočiatku nás aj zamestnanci sabotovali – zdalo sa im, že ich nútime vyrábať nezmysly, ktoré sa im navyše vôbec nepáčia. Vyvinulo sa to však tak, že postupne ich prestali ničiť, začali ich vyrábať a napokon aj kradnúť.“
Teraz sa vaše produkty dajú kúpiť hoci aj v New Yorku, ako sa vám to napokon podarilo?
„Často to bola náhoda, že sme zrovna natrafili na niekoho, kto dokázal naše vízie presadiť u vedenia celej firmy, a potom šlo všetko trochu jednoduchšie. Veľký zlom nastal, keď sme prvýkrát odišli na veľtrh do Paríža. Bol tam celý svet. Zrazu sme zistili, že nemusíme predávať jednu šálku, keď ich môžeme naraz predať tridsať. Dalo nám to slobodu. Získali sme množstvo kontaktov, dokonca za nami prišiel aj Al Fayed, vtedajší majiteľ londýnskeho Harrods.“
Čím je pre vás dizajn?
„Je to niečo, čo istým spôsobom mení ľudstvo. U nás sa však slovo dizajn stalo v poslednom čase priam nadávkou. Je zrazu všade – televízia je plná dizajnu záhrad, dizajnu bytov, a pritom tam nie vždy cítiť kvalitu, chýba tam rozmer toho, že ktosi nad tým naozaj premýšľal a chcel tomu vdýchnuť čosi viac, akúsi pridanú hodnotu. Obdivujem najmä tých, ktorí dokážu na niečom pracovať naozaj dlho, napríklad na dizajne autosedačky, či na iných veciach, ktoré podliehajú množstvu predpisov a striktných požiadaviek. My si zväčša sami diktujeme, čo robíme a či to funguje, overujeme až na trhu.“
