V tráve zabudnutá škatuľa po okraj plná črepín okenného skla. Steblami obrastený biely volant z kedysi luxusného autiaka, ktorý už nik nepotrebuje. Do zabudnutia odhodená deravá plastová bandaska či kus koberca.
Séria 27 záberov zachytávajúcich postupný zánik amfiteátra v Trebišove. Ale aj lupienkami z kvetov čerešne zasnežené záhradné sedenie, či na slnku dozrievajúce paradajky. Stopy ľudskej činnosti, ktoré napriek nezvratnému času ani príroda nedokáže zamaskovať či pozametať. Ale aj radosť z úchvatnej hry ročných období, svetla a tieňa, čiernej a bielej.
Minulý týždeň uviedol fotograf Rudo Prekop v košickom kníhkupectve Artforum svoju najnovšiu knihu s názvom Reálovky. Obsahuje fotografie z rokov 1989 až 2012.
Vydanie publikácie sa prekrýva s prierezovou výstavou Prekopových fotografií v jednej z najprestížnejších českých galérií – v Galérii Václava Špálu v Prahe.
Na súbore kontinuálne pracoval viac ako dvadsať rokov, koncept knihy nosil v hlave päť rokov. Printy vo formáte 50 x 60 cm vozil z Prahy domov, do Košíc, kde ich klasickým spôsobom retušoval, a potom zase naspäť.
„Je to nevystaviteľné kvantum vecí, ktorými nechcem nikoho unavovať,“ usmieva sa vedúci ateliéru fotografie na pražskej FAMU, predstaviteľ takzvanej slovenskej novej vlny Rudo Prekop. „Už v Špálovej galérii som musel s ťažkým srdcom dve tretiny vyhodiť. Zostalo síce len torzo, ktoré však, podľa môjho názoru, reprezentuje celok.“
Vystavené i publikované diela fotil klasickým strednoformátovým analógovým fotoaparátom: „Má to obrovskú výhodu, že od stlačenia spúšte až po výslednú fotografiu mám celý proces pod kontrolou, žiaden počítačový vírus ho nemôže ohroziť.“
Reálovky sú hmatateľným dôkazom, že Rudo Prekop vidí veci, ktoré si obyčajný človek väčšinou ani nevšimne. A keď, radšej od nich odvráti tvár. Autor sa často s odstupom času vracia na to isté miesto, k rovnakému predmetu, aby zaznamenal jeho premenu, súčasný stav v plynúcom čase.
Prekop svoje diela nepomenúva, pretože názov či komentár ani nepotrebujú. Jednoducho okúzlia každého vnímavého prijímateľa nevšednou všednosťou. Nenájdete na nich človiečika, napriek tomu sú silnou výpoveďou o symbióze (či antagonizme?) človeka s prírodou.
