Okrem stoličiek pre šestnástich hercov boli na scéne len náznaky stien či nábytku. To, čo robí túto produkciu nezabudnuteľnou, je však premietanie na celú šírku a výšku viedenského Burgtheatra.
Poučení možno aj technikou laterny magiky herci plynulo prechádzali z reality do premietania a naopak. Namiesto amaterizmu štátnej bezpečnosti dostávame teda podchvíľou Google view na Moskvu.
Režisér a riaditeľ Complicité Simon McBurney je rodený rozprávač, jeho dynamicky sa meniace obrazy sledujeme bez dychu, šokujúce je len to, že aj bulgakovovsky komplikovaný príbeh zostáva v jeho podaní citovo čitateľný. Len tak sa nevidí herecká aj vizuálna decentnosť, s akou bol zinscenovaný príbeh Piláta či pôsobenie pekelných síl vo svete. U Bulgakova je to Margaréta, ktorá sa zapredá diablovi, len aby ešte raz uvidela svojho Majstra. Keď v závere ležia milenci mŕtvi a okolo nich je len hviezdnaté nebo, divák ťažko vládze tlieskať. Toto nie je gýč, ale Kant.
