Nenávidel lietanie, autá aj internet, celý život prežil s jednou ženou v jednom byte v Los Angeles. Jeden z najväčších rozprávačov 20. storočia zomrel ako 91-ročný.
„Aj keď som ostával pripútaný k zemi, vždy som chcel cestovať časom, počúvať dospelákov, ktorísa počas teplých nocí stretávali na trávniku a verandách, rozprávali sa a spomínali,“ napísal pre aktuálne číslo magazínu The New Yorker Ray Bradbury. Bol to jeho posledný text.
Kniha, ktorá založila požiar
Požiarnik. Muž, ktorý bojuje proti ohňu, ten, čo chráni. Nie však v budúcnosti, kde sú knihy príliš nebezpečné. Nie v budúcnosti, kde by knihy mohli viesť k samostatnému mysleniu a kde sa nelegálna literatúra páli. Vo svete, ktorý v románe 451 stupňov Fahrenheita načrtol v roku 1953 Ray Bradbury.
Keď sa vyberiete do lepšieho kníhkupectva, tú knihu tam aj dnes nájdete, pravdepodobne aj v českom preklade. Knihu autora, ktorý vraj ako mladík spálil viac ako milión slov zo svojho dosiaľ nepublikovaného textu.
Knihu, ktorú v učebniciach označujú ako vedeckú fantastiku, no vedeckého na nej veľa nie je. Podobne ako na autorovi, ktorý síce dokázal písať príbehy odohrávajúce sa na Marse, no samotná veda ho nikdy nezaujímala.
Písal iba príbehy, v ktorých sa snažil pozorovať človeka a jeho dospievanie. V ktorých kritizoval svet a robil paralely - podobne ako medzi americkými Indiánmi a Marťanmi v jeho ďalšom slávnom diele, Marťanskej kronike.
Od braku do strednoprúdu
Začínal ako množstvo podobných autorov. Prvé príbehy predával do lacných pulpových magazínov, niekedy to boli detektívky, inokedy poviedky s prvkami hororu či fantasy. Nikdy však nechcel zostať autorom takzvanej brakovej literatúry – čo nič nehovorí o kvalite tých príbehov, a preto ho viac než technické výdobytky zaujímal samotný príbeh.
Poviedku Návrat domov (The Homecoming) tak poslal do vtedy významného magazínu Mademoiselle. A na kope nevyžiadaných rukopisov si text podľa New York Times všimol vtedajší editor Truman Capote. Príbeh o chlapcovi z rodiny, kde sú všetci upírmi, vlokolakmi či inými magickými bytosťami, urobil z dosiaľ nie príliš známeho autora jedného z najoceňovanejších spisovateľov.
„Bavia ma rôzne nápady, hrám sa s nimi,“ hovorieval. „Nie som príliš seriózna osoba a nemám rád seriózne osoby. A nepovažujem sa ani za filozofa, to je strašne nudné.“
Písal každý deň
Autor fantastických príbehov, pri ktorých sa často inšpiroval ľudovými mýtmi a folklórom, odporúčal písať každý deň. To bola aj jeho odpoveď na otázku, ako sa stať spisovateľom.
Napriek tomu, že najlepšie knihy napísal v 50. rokoch a neskoršie diela už také oceňované neboli, písal stále. Jeho posledný román Zbohom leto vyšiel pred šiestimi rokmi. Zomrel štýlovo – v čase, keď sa Venuša posledný raz v tomto storočí vybrala popred Slnko.
