KNIHA TÝŽDŇA / KORESPONDENCE
Kniha listov Janoucha a Vaculíka prináša zaujímavé svedectvo o spolupráci exilu s domovom
"Vyslúžil som si už konečne povesť neprístupného mrzúta, ktorý návštevy vyhadzuje, zvlášť zahraničné, čo ocenili i naše úrady, takže mi vrátili telefón. Ale nevolaj mi, ja ho nepoužívam, kým ho nebudú mať všetci kamaráti," píše Ludvík Vaculík v jednom z prvých listov Františkovi Janouchovi. Zo vzájomnej korešpondencie, ktorá sa rozbiehala koncom 70. rokov medzi Prahou a Štokholmom, medzi zakázaným spisovateľom a emigrovaným jadrovým fyzikom, sa zachovalo niekoľko desiatok listov, ktoré práve vyšli v knihe Korespondence z vydavateľstva Mladá fronta.
Pravda, Janouchova profesia jadrového fyzika zostala v rokoch normalizácie hlboko v tieni jeho činnosti na čele Nadácie Charty 77, ktorú koncom 70. rokov vo Švédsku založil (a dodnes ju vedie) a ktorá významne podporovala mnohých československých intelektuálov a pomáhala pri zverejňovaní ich tvorby.
"Janouch bol vlastne naším veľvyslancom a postupne i šéfom akéhosi neoficiálneho podniku, do ktorého nás mnohých vtiahol," spomína spätne Vaculík. "Išlo nám o právo na slobodnú umeleckú činnosť, falošne zaručovanú zákonmi. Ja som písal a tým živil svoju rodinu. Ale zárobok prichádzal často práve cez neho."
Za čo bolo 500 bonov?
Ako odosielatelia peňazí boli uvádzané škandinávske spisovateľské organizácie a PEN kluby, pričom, samozrejme, táto výpomoc, ktorá mala neraz význam takmer záchranného balíčka, bola sprevádzaná značnou pozornosťou a nevôľou československých úradov. "Takmer pravidelne som pozývaný Štátnou bezpečnosťou na výsluchy," píše Vaculík v liste vtedajšiemu predsedovi Medzinárodného PEN klubu Petrovi Wästbergovi. Opisuje mu, ako sa ho ŠtB vypytovala, začo dostal 500 tuzexových korún, teda bonov, v ktorých sa vyplácali peniaze z cudziny. Keď ho osočili, že ich získal za protištátnu činnosť, rozhodol sa typicky vaculíkovsky - napísať nevšednú prosbu práve Wästbergovi.
"Buďte taký láskavý a požiadajte vedenie Nadácie Charty 77, aby informovali, prečo mi posielajú peniaze a aká protištátna činnosť sa za to odo mňa očakáva," pokračuje Vaculík. "Odpoveď pošlite priamo Ministerstvu vnútra ČSSR, Trieda obrancov mieru, 170 00 Praha 7. Ja sám odpoveď nepotrebujem, som celkom normálny."
Wästberg neváhal a napísal list ministerstvu vnútra, kde okrem iného píše, že v Československu žijú stovky spisovateľov, novinárov a ďalších ľudí, ktorí nemajú možnosť živiť sa svojou profesiou. "Československá literatúra tvorí podstatnú časť európskej kultúry, a je to vari nejaká protištátna činnosť prispievať k tomu, aby niekoľko spisovateľov mohlo existovať a pracovať v dôstojných ľudských podmienkach?"
Následné zverejnenie týchto listov vo švédskej tlači mnohonásobne zvýšilo príspevky, ktoré Nadácia získala od tamojších občanov a organizácií.
Ste studená blondína
Kniha je nielen výborným čítaním, ale aj svedectvom o intenzívnej spolupráci medzi exilom a okupovanou vlasťou. O tom, akým obrovským povzbudením bolo napríklad udelenie Nobelovej ceny Jaroslavovi Seifertovi v roku 1984, ktoré inšpirovalo Janoucha založiť Cenu Jaroslava Seiferta. Jej prvým laureátom sa stal Dominik Tatarka, ktorý, ako sa píše v jednom liste, "má radosť ako dospelý chlap podliehajúci detským citom, a všetci okolo mu to prajú".
Janouch sa snažil aj technicky pomôcť samizdatovej Edícii Petlice, no v tomto prípade musel prekonávať aj iné problémy. "Poslal mi počítač, xerox, stále mi niečo ponúkal," spomína Vaculík v závere knihy. "Našťastie režim čoskoro padol a ja som nemusel ísť s technikou dopredu a doteraz zostávam pokojne pozadu."
Korešpondencia Janoucha s Vaculíkom tvorí gro knihy, sú v nej však uverejnené aj listy takpovediac súvisiace. Ich autormi či adresátmi sú napríklad Lenka Procházková, Jiřina Šiklová, Vilém Prečan či Jiří Gruša, ale v neposlednom rade aj Karin Mossdalová, ktorá sa podujala preložiť do švédčiny Vaculíkovo kľúčové dielo Český snář, denníkový román o českom disente.
Už v úvode ich korešpondencie však spisovateľ nezaprie svoj celoživotný nadštandardný, a aj v jeho literárnej tvorbe patrične prítomný vzťah k ženám a erotike ("Vážená pani Mossdalová! Ale keby som si Vás mohol obzrieť, možno by som začal: Milá Karin!") a renomovanej prekladateľke Seiferta, Hrabala, Klímu a ďalších autorov sa predstavuje v plnej paráde: "Rád by som Vám pomohol, ale možno by sme sa aj hádali, pretože Vy ste Škandinávka, nemáte zmysel pre humor, ste studená blondína. Takto v geste a prejave, navonok. Vo vnútri a ďalej neviem, to zasa idú o Vás iné povesti."
V závere však odzbrojujúco dodáva: "Keď som si tento list po sebe prečítal, musím sa Vám zaň dodatočne ospravedlniť. Ale v prípade, že by toto ospravedlnenie svedčilo o tom, že Vás podceňujem, ospravedlňujem sa až teraz."
Ďalšie knihy
Ludvík Vaculík: Sekyra
Československý spisovatel, 1969
Román z roku 1966 s autobiografickými prvkami o vzťahoch v rodine, o práci a krajine v tridsiatych až v šesťdesiatych rokoch. Autor sa v ňom bolestne vyrovnáva s vlastnými komunistickými ilúziami. Kniha bola predzvesťou Vaculíkovho pamätného vystúpenia na spisovateľskom zjazde v roku 1967, označovaného za štart obrodnej Pražskej jari.
František Janouch: Myslím zeleně, proto volím jádro
Akropolis, 2011
Že v Rulandskom šedom víne namerali desaťkrát vyššiu rádioaktivitu než v chladiacej vode z jadrovej elektrárne v Dukovanoch, je skôr kuriozitou. Jadrový fyzik, štokholmský zakladateľ a dodnes predseda Nadácie Charty 77 vo výbere článkov vyjadruje svoj názor na dostupnosť energie, ktorá nie je len otázkou technickou a ekonomickou, ale predovšetkým otázkou našej nezávislosti a slobody.
Ludvík Vaculík: Český snář
Atlantis 2009
Román-denník, pohľad zvnútra disidentského prostredia, vyšiel po prvýkrát v Petlici v roku 1981, o dva roky u Škvoreckého v torontskom 68 Publisher’s. Je považovaný za vrchol Vaculíkovej prozaickej tvorby a v anketách zaraďovaný medzi desať najlepších českých kníh storočia. Beletristická výpravnosť autorovej autentickej výpovede zachytáva jeden rok jeho života.
