Film Tigre v meste je plný zvláštnych rozporov. Na jeho začiatku spieva František Krištof Veselý, ale v súčasných bratislavských uliciach, sídliskách a parkoch znie jeho pieseň moderne. Jeho režisér Juraj Krásnohorský s celovečerným filmom debutuje, no má zrejmý štýl a pôsobí rozhodne. Jeho formálne hry sú šarmantné a odvážne, ale nedotiahnuté. Používa veľa dialógov a sprievodný hlas rozprávača, ale jeho príbeh zostáva bez obsahu. Na jeho záver znie pesnička Zóny A, ale aj tak sa končí konvenčne.
Chcú riešiť, nie vyriešiť
Rozpráva sa v ňom o kamarátoch, ktorí sú v jemne zasnívanom rozpoložení. Hoci majú tváre dvadsiatnikov a tridsiatnikov, ich správanie v sebe nesie výrazné pubertálne, prípadne postpubertálne stopy, a taký je aj spôsob, akým riešia citové problémy.
Hoci sa medzi sebou prezývajú neosobnými zvieracími menami – Jazvec (Kristína Tóthová), Jazvečík (Ivica Sláviková), Holub (Ľubo Bukový), Hyena (Milan Ondrík) – trápi ich zaľúbenie a to, že sú ich city neopätované.
Ale zasa, to trápenie sa a riešenie problémov netreba brať veľmi vážne, lebo Tigre v meste sú predsa ľahkou komédiou hraničiacou s absurditou. V nej asi nie je cieľom k niečomu dospieť alebo niečo skutočne prežiť.
Neusporiadaný
Ako hlavná postava sa javí Jazvec, muž, ktorý má síce mužský hlas, ale hrá ho žena – čo je zároveň aj najväčší experiment filmu. Vysvetlené je to tým, že Jazvec je v duši žena, ale režisér s týmto prvkom nijako viac nepracuje, nepridáva mu zásadný význam. Jazvec vyzerá ako žena, ale nespráva sa tak – ak teda za niečo „ženské“ nemáme považovať citlivosť a hanblivosť.
Bláznivý príbeh (zaľúbení kamaráti sa dostali do blízkosti ruskej mafie a to im komplikuje situáciu) často dopĺňa hlas rozprávača. V kinematografii je to v zásade ten najjednoduchší spôsob, ako čosi vyjadriť, keď to nejde inými prostriedkami. Pri komédii Juraja Krásnohorského to možno považovať za opodstatnenú súčasť hry, ale keď už je tam toho hlasu tak veľa, možno by prospelo, keby aspoň trochu tento nesúrodý príbeh usporiadal.
Plán: fraška
Nie je to volanie po žiadnej logike, zákonitosti či nevyhnutnosti akcie. Tigre v meste sú celkom zrejme variáciou na nezmyselné hry osudu, v ktorých len náhoda rozhoduje, či sa naše životy skončia absurdne alebo obyčajne, tragicky alebo šťastne, prekvapivo alebo predvídateľne.
Ak teda rozprávač na záver hovorí, že z tohto filmu neplynie žiadne ponaučenie, tak ako neplynie ani zo života, je to v zásade bystrý, inteligentný a pochopiteľný postoj. Scény, čo tvrdohlavo nesmerujú k žiadnej pointe, tvoria tiež sympatický koncept, ale zároveň alibistický.
Tigre v meste potom už len formálne zachraňuje, že jeho konvenčné rozuzlenie možno považovať za súčasť premyslene plánovanej frašky, ktorá sama seba zhadzuje.
