Keby nebolo YouTube, zomrel by Eduard Chiľ (4. 9. 1934 – 4. 6. 2012) ako muž neznámy mimo bývalého Sovietskeho zväzu. Nemocnicu, v ktorej dožíval 88-ročný starec svoje dni, by neatakovali novinári, petrohradskí lekári by nemuseli stále opakovať, že robia všetko možné aj nemožné.
Sovietsky barytón sa stal svetoznámym až ku koncu života. Keď jeho hlas z internetu rozveselil milióny ľudí, mal 76 rokov.
Úchvatný barytón
Eduard Antolijevič Chiľ sa narodil v Sovietskom zväze buď v roku 1933, alebo 1934. Presný dátum už nikto nezistí. V dokumentoch stálo, že jeho matka, povolaním účtovníčka, porodila syna 4. septembra 1934.
Neskôr sám Chiľ tvrdil, že v skutočnosti prišiel na svet o rok skôr, ale za vojny, počas evakuácie Smolenska, sa všetky doklady stratili a keď mu vydávali nové, pomýlili sa.
Stratili sa mu v tom zmätku aj rodičia a tak vyrastal v jednom z mnohých sovietskych detských domovov. Odtiaľ utekal, hladoval, trpel dystrofiou a smútkom. A spieval.
Keď sa po vojne rodina zasa spojila, vzala si ho do parády babička. Vykŕmila ho a dodala mu sebavedomie. Eduard sa v pätnástich dostal do Leningradu, kde sa vo dne živil ako tlačiar a po večeroch študoval operný spev.
Nakoniec konzervatórium dokončil a stal sa z neho operný spevák. Mal úchvatný barytón, úprimný úsmev a famózne spieval Figara aj Eugena Onegina. Vyzeralo to na sľubnú opernú kariéru a keby sa vtedy nespustila železná opona, mohol dosiahnuť aj svetový úspech. Na ten si musel počkať 50 rokov.
V roku 1962 po prvýkrát skúša estrádu. Mení repertoár, odľahčuje výraz tváre, energicky sa pohybuje po scéne. Hity ako Zima či Bude žiť na svete láska ho preslávili po celej krajine. Darilo sa mu, ale k vrcholu mu chýbalo ešte pár krokov.
Po prvýkrát zakopol. Bol na koncerte pre vyvolených, kde spieval pesničku Ako je dobré byť generálom. Satirický text rozzúril prítomných generálov tak, že vstali a odišli zo sály.
Po vystúpení si Chiľa zavolali na politické oddelenie ministerstva obrany a zakázali mu vystupovať. Našťastie hneď potom stretol prvého kozmonauta Jurija Gagarina, ktorý vysvetlil politrukom, že pieseň zosmiešňuje talianskych generálov, a nie sovietskych. Chiľ sa opäť mohol vrátiť na scénu.
Sláva na staré kolená
Chiľ spieval, učil spievať študentov, viedol televízny program o histórii ruskej romance. Ešte v roku 1994 oslávil šesťdesiatiny šnúrou koncertov, na ktorých bolo plno. Svetovú slávu síce nedosiahol, v bývalom Sovietskom zväze ho však poznali a milovali. Sedemdesiatiny oslávil koncertom a s pokojom v duši sa zmieroval s tým, že jeho kariéra má svoj vrchol za sebou.
Lenže prišiel rok 2010. Ktosi na YouTube hodil videoklip s vokálom Ako som rád, keď sa nakoniec vraciam domov. Je to koncentrácia pozitívnych nálad, optimizmu, viery v seba a svoju budúcnosť. Chiľ nevyzerá ani tak sovietsky komsomolsky, ako skôr úspešne americky.
Američania 44 rokov po tom, čo bola pesnička naspievaná, šalejú nadšením. Rýchlo si pieseň pozrie päť miliónov ľudí. Chiľovi začínajú hovoriť Pán Trololo, na sklonku života sa z neho stáva popová hviezda.
Na Facebooku má obrovské množstvo priateľov, pieseň znie z telefónov, na internete koluje petícia za usporiadanie svetového turné speváka. Sám Chiľ pritom s počítačom kamarát nebol. O tom, ako sa stal slávnym, mu musel povedať vnuk. „Budem teda vystupovať ako Pán Trololo,“ smial sa.
Zase ho pozývali do klubov a televízie, spieval sovietske hity a mládež sa bavila. Zdalo sa, že aj napriek vysokému veku vystupuje rád. Koncertoval až do apríla 2012, keď ho skolila mŕtvica.
Až po jeho smrti vyšlo najavo, že s tou radosťou k spevu to nebolo také horúce. Celá jeho penzia – 11-tisíc rubľov (250 eur) – padla na bývanie. „Musím ďakovať Bohu za každý deň, keď mám ešte dosť síl zarobiť peniaze,“ povedal nedávno.
Autor: Agentúra Epicentrum
