Akademický sochár Ján Mathé (14. júna 1922 - 5. júna 2012) tvoril takmer do posledných týždňov svojho života. V rokoch 1945 - 1950 študoval na Akadémii výtvarných umení u profesora Otakara Španiela, bol aj členom kresťanského krúžku profesorky histórie umenia Růženy Vackovej a teológa Josefa Zvěřinu.
Toto, ale aj neskoršie životné skúsenosti - dezercia z frontu druhej svetovej vojny, zánik demokracie v Československu po roku 1948 aj osobná fyzická a psychická trauma v 2. polovici 60. rokov - primkli Jána Mathého silnejšie k Bohu.
Vnútorný konflikt s dogmatickým učením komunizmu urobil z neho tichého, ale silného bojovníka proti dobovým deformáciám. Zaradil sa k slovenským sochárom, ktorí sa na prelome 50. a 60. rokov prikláňali od socialistického realizmu k európskej moderne.
Šesťdesiate roky boli v živote aj tvorbe tohto sochára plné protipólov. Ján Mathé vytváral plastiky s dôrazom na rytmizáciu, hru hmoty v priestore a svetle, vyžaruje z nich vnútorná sloboda tvorcu. Potom však nastal zlom v jeho živote.
Po ťažkej autohavárii sa umelec ponoril do samoty svojho ateliéru i do seba. V jeho tvorbe sa dostali do popredia osobné, súkromné témy, zo seba vyniesol pocity úzkosti, bolesti, strachu, smútku.
Svoje presvedčenie, názory, pocity i dilemy vkladal do drobnejších i monumentálnych sochárskych diel, ktoré predstavujú dve základné línie jeho tvorby: cyklus Plod života a cyklus nonfiguratívnych skulptúr.
Keď som sa pred niekoľkými rokmi Jána Mathého pýtala, kedy je socha dokončená, povedal s úsmevom: "Je socha niekedy dokončená?"
Sochár Ján Mathé - tento „hľadač dobra“, ako znie podtitul monografie o ňom, svoju „sochu“ dokončil. Objavuje sa v najrôznejších podobách, veľkostiach, materiáloch na Slovensku i v cudzine a napĺňa aj jeho ateliér v rodných Košiciach.
Autor: autorka je literárna kritička
