Organizovanie kultúrnych akcií v priemyselnom prostredí sa už stalo módou. Aj divadelné predstavenia dostávajú v špecifickom prostredí akýsi štvrtý rozmer. V prípade ostravského festivalu Dream Factory, ktorý vrcholil počas víkendu v Bani Hlubina, to platilo niekoľkonásobne.
Príbeh masochistu
Veľmi dobre zafungovala napríklad hra Europeana Patrika Ouředníka z Národného divadla v Brne, a priam ideálne aj Spoveď masochistu z divadla Letí v Prahe, ktorá bola umiestnená do prostredia bývalej kamenárskej dielne v rámci opusteného areálu.
Dej kontroverznej hry Romana Sikoru pôsobí navonok banálne: rozprávač zistí, že sadomasokomunita je o ničom a že ak sa chce dať poriadne trýzniť, musí vstúpiť do pracovného procesu, ideálne v nejakom supermarkete. Tam si už nemusí priplácať za to, aby mu niekto sprosto nadával a ponižoval ho. Aj aktuálne protikrízové opatrenia sú rajom pre tých, čo milujú týranie.
Masochista Tomáš Kobr urobil svojím prepracovaným herectvom z vtipu na jedno použitie maximálne vtipný divadelný zážitok. Navyše, keď sa v čiernom obleku váľa po prašnej podlahe, musia ho diváci – až na alergikov – skrátka oceniť.
Dream Factory bola tento rok spojená divadelným vlakom aj s paralelne prebiehajúcim Festivalom bez hraníc v Českom Tešíne a poľskom Cieszyne.
Horúca téma
Najočakávanejším kusom Festivalu bez hraníc bola čerstvá hra aj u nás známeho súčasného poľského dramatika Ingmara Villqista Láska v Königshütte. Autor sa v nej po prvý raz pokúsil o veľké epické divadlo na báze zverejnených historických výskumov nie veľmi lichotivých pre Poliakov.
Príbeh lásky sa odohráva v hornom Sliezsku v roku 1945, keď z nacististických kampov vznikali komunistické tábory práce, do ktorých sa dostávali Slezania bez ohľadu na to, či hovorili po poľsky, alebo po nemecky.
Hra vyvolala v médiách, ale aj v celom regióne obrovský ohlas, trafila totiž do vlny znovunachádzania sliezskej identity. Niektorí pravicoví extrémisti začali Teatr Polski z Bielsko-Bialej, ktorý hru uviedol, obviňovať z antipoľskosti a žiadať demisiu jeho riaditeľa.
Kašubovia a Slezania totiž nedávno požiadali v Poľsku o štatút menšín, doteraz ich vnímali len ako skupiny s dialektom, a tak je celá téma priveľmi horúca.
Hrozí mu zánik?
Tešínsky festival, kedysi nazývaný Na hranici, je najstarším porevolučným festivalom v bývalom Československu. Za 23 rokov jeho existencie zanikli hranice na mostoch cez rieku Olšu, z colnice je dnes príznačne predajňa spodnej bielizne.
Organizátori však nemajú radosť z ostatného vývoja. Za dve slobodné desaťročia sa poľsko-české komunity veľmi nezblížili, naopak, v poslednom čase narastá národnostné napätie.
Ak by malo, nebodaj, zosilnieť, zánik festivalu, ktorý mal kultúrne prepájať tento zvláštny región aj so Slovenskom a s Maďarskom, by bol ešte tou najmenšou stratou.
