V zlatých 60. rokoch študovala fotografiu na FAMU. V deväťdesiatych u nás zakladala katedru fotografie a teraz by mohla už len vystavovať a odpočívať. MILOTA HAVRÁNKOVÁ sa však nevie zastaviť. „Musím tvoriť, inak to nejde – to som predsa ja,“ tvrdí. Naposledy urobila s Jakubom Klimom šou v londýnskej galérii Saatchi. Jej výsledok môžete práve vidieť aj v Bratislave.
Čo stojí za projektom inBond?
„Bond je názov časopisu, ktorý prezentuje výnimočné svetové osobnosti, čo podporujú umenie alebo ho samy tvoria. Tím časopisu chcel založiť putovnú galériu ich portrétov, kde by sa mohli vzájomne konfrontovať. Vymysleli sme to však trochu inak.“
Ako?
„Vytvorili sme performance plnú svetiel a pohybu v Saatchi galérii v Londýne. Všetci pozvaní mecenáši umenia sa tak mali možnosť zoznámiť, ale namiesto toho, aby sa dívali iba na seba, sa pozerali na nás – na tváre tímu, ktorý to pripravil. Na vystavených a premietaných fotografiách boli totiž naše tváre.“
Všetci okrem vás majú na nich laserové oči. Prečo?
„Už dlho ma zaujíma človek a jeho osobná sloboda. Prostredníctvom týchto portrétov sa pýtam, kto sú novodobí Bondovia či Fantomasovia, ktorí hýbu našou energiou. Pýtam sa, kde sa to začalo. Preto som odfotografovala aj sochu Lorenza Mediciho. On bol jeden z prvých, ktorý podporoval obchod a umenie. Myslíme si, že sme v prostredí umenia slobodní, ale pritom fungujeme v kruhu paradoxov. Dnes je to o systéme, do ktorého musíte zapadnúť, ale zároveň sa nesmiete nechať pohltiť. Musíte si zachovať svoju slobodu a úctu k sebe samému.“
V čom je vaša sloboda?
„Keď som začala študovať na FAMU, bola som veľmi uzavretá, takmer nič som nehovorila, no o to viac som si uvedomovala, koľko toho navzájom s niektorými ľuďmi o sebe vieme. Zároveň som mala veľký rešpekt k fotografii. Vedela som, že nemôžem fotiť všetko. Preto som vždy fotila iba ľudí, ktorých som poznala. Tých, ktorých som dokázala vnímať a rozumieť im bez slov. Aj preto si myslím, že fotografia by mala hovoriť obrazom to, čo nevieme povedať slovom. Celá moja tvorba je o hľadaní osobnej slobody. Lenže ľudia často fragmentom, ktorými som sa inšpirovala, nerozumeli. Nikdy som preto nezapadala do dobových reálií, no vždy som sa cítila slobodná v myslení.“
Nikdy vám nechýbala spriaznenosť skupiny?
„To je ten paradox – vždy som po tom túžila. Hľadala som tie spriaznené duše, lebo v tom, čo som robila, som sa cítila veľmi osamelá. Preto je napríklad fotografovanie ľudí dobré – lebo tam nikdy nie je fotograf sám. Medzi ním a fotografovaným musí prebehnúť istá spriaznenosť. To sa dialo aj teraz, lebo ľudí z Bonda som dobre poznala a rovnako aj Jakuba Klima, ktorého som si vybrala za spolupracovníka. Na škole ho nebrali veľmi vážne, lebo sa venoval móde, no ja som mu vždy držala palce, lebo on tým žil, bolo mu to prirodzené.“
Vy ste tiež v istom období zabrúsili do módy.
„Áno a ľudia to vtedy veľmi nechápali. Ale ja som skrátka potrebovala tvoriť, a keď ma to ťahalo k móde, tak som tam išla. Veď celý život tvoríme aj sami seba, a to rôznymi spôsobmi. Menia sa okolité podmienky, ale vždy sú to len také, ktoré vytvára človek. Musíme ich prijať a vedieť sa v nich prejaviť. Veľa rozmýšľam nad tým, kto som a kto je moje okolie.“
Akú úlohu má v tom rozmýšľaní fotografia?
„Zásadnú. Viem, kto som, vďaka fotografii. Ona je môj prostriedok, ktorý mi pomáha rozmýšľať. Nemám komplexy. Keď vidím, že všetko ide proti mne, viem, že musím hľadať iné cestičky. Odišla som z VŠVU, lebo som cítila, že už sa budem musieť prispôsobovať. Byť pedagógom je poslanie, no treba vedieť, kedy je čas odísť. Videla som, že mladá generácia je už veľmi ambiciózna a chce sa prejaviť. Založila som si galériu PF 01 a veľa mi to dalo.“
Chýbajú vám študenti?
„Chýba mi energia, ktorá z nich prúdila. A chýba mi aj to, že som im mohla ešte veľa povedať. Nemohla som ich učiť umenie, ale mohla som im pomôcť, aby vedeli nejakú informáciu podať tak, aby jej ktosi druhý rozumel.“
Čo by im malo ostať po skončení školy?
„V prvom rade by sa mali cítiť ako aristokrati. Neviem to povedať inak. Znamená to, že keď nebudú mať absolútne nič, tak by im mal ostať aspoň pocit zanietenosti, poslania. Keď prichádzali na školu, vysvetľovala som im, že tam neprišli preto, aby raz boli bohatí, chcela som však, aby si uvedomili výnimočnosť, ktorá spočíva v sprostredkúvaní hodnôt.“
Je teda fotografia o sprostredkúvaní hodnôt?
„Je to novodobý jazyk. Dnes sa ním komunikuje neustále, preto je dôležité, aby bol poctivý. Fotografia by nemala byť nositeľom stratégií a manipulácií.“
Hovorí sa o strate autorít, ako to vnímate?
„Páči sa mi, keď mladí ľudia odmietajú čosi tradičné. Je to prirodzené, musia sa búriť. A viem ich pochopiť, lebo dnes sa im podsúva aj množstvo umelých vzorov a pseudoosobností. Na druhej strane, tradíciu musia akceptovať, nezaobídu sa bez nej. Nesmú skĺznuť do pohodlného umelého sveta, lebo všetko sa im vráti ako bumerang.“
Ako sa dá dnes vyhnúť umelosti?
„Poctivým pristupovaním k sebe samému. To je to jediné – človek sa musí snažiť byť nejakým spôsobom provokujúcim a inšpiratívnym voči sebe a svojmu okoliu. Podnecovať k akcii, k rozmýšľaniu o veciach a ich podstate. Mladá generácia by sa mala naučiť počúvať. Dnes je veľmi dôležité byť vnímavým.“
Stále sa pohybujete medzi fotografmi, akí sú?
„Keď som zakladala galériu, každý sa čudoval, prečo to nie je galéria pre fotografov. Vedela som však, že v iných druhoch umenia nájdem oveľa viac zaujímavých a podnetných vecí. Fotografi žijú v nejakej bubline, ktorú by bolo treba prasknúť. To je to, čo ma niekedy trápi, no nemôžem si to celkom priznať, lebo mám istú stavovskú hrdosť. Musím a budem fotografii vždy pomáhať.“
Čím je dnes fotografia?
„Je to produkcia, patrí všetkým. Dnes akoby ľudia nevedeli prežívať sami seba, všetko prežívajú iba cez obraz. Ten chápem všeobecne - je to obraz v televízii, v novinách, na uliciach. Idú na dovolenku, kde stále niečo fotia, potom prídu domov, premietajú si to na monitoroch a prežívajú to znova – ale to už nie je realita. To je už len navodzovanie si ilúzií, lebo realitu už nedokážu prežívať.“
Dá sa to zmeniť?
„Myslím, že budúcnosť umenia je v priamom zážitku. Lebo zážitok je to, čo sa z našich životov pomaly vytráca. Je to však čosi veľmi neuchopiteľné, neviditeľné, a preto aj veľmi ťažko pochopiteľné. Som však optimistka a myslím, že mladá generácia to dokáže. Dôverujem jej.“
Akú úlohu vo fotografii zohrávajú jej teoretici?
„Nie je ich veľa – fotografia je totiž čosi, čo ide naprieč celým umením, ale aj životom. Možno preto si s ňou niekedy nevedia poradiť. Je napríklad výstava dokumentárnych fotografií viac o nejakom období, o charaktere každej fotografie alebo o kurátorovi a jeho subjektívnom výbere? Fotografia musí prejsť prehodnotením. Mám pocit, že sa dostáva do lievika, lebo aj mnohí fotografi sa dnes snažia veľmi teoretizovať. Akoby sa už nesnažili vnášať do nej svoje prežívanie, ale akési umelé témy a stratégie.“
A akú dôležitosť mali teoretici vo vašej tvorbe?
„Pre mňa je kunsthistorik človek, ktorý stojí pri vás a rozumie vám. Musí byť tiež trochu umelcom, ale zároveň musí stáť pevne pri zemi, aby dokázal pomôcť. Ja som na takého šťastie nemala, hoci som ho často hľadala a strácala. Kunsthistorici mali so mnou vždy nejaký problém.“
Prečo?
„Asi som veľmi tvrdohlavá, hrdá, nezávislá a žiadna teória ma nemá rada. Pri mojom mene bolo často napísané, že sa venujem experimentálnej a manipulovanej fotografii. Niekedy ma to až vytočilo – aké experimentovanie? Veď ja na tom predsa poctivo robím. To nie sú len nejaké pokusy.“
Vaša tvorba má svetový úspech, zrejme sa to teda dá dosiahnuť aj bez podpory teoretika.
„Áno, ale niekedy sa ocitnem v situácii, keď sa cítim ako osamelý bežec. Neviem sa však zastaviť, lebo to som ja, je to moja prirodzenosť. A to, že by som bola rada stretla niekoho, kto by sa odborne venoval mojej tvorbe, vôbec nie je o sláve, skôr o akejsi satisfakcii. Keď ju nedostávate, ako keby ste po hltoch pili jed, až sa raz otrávite. Každý potrebuje satisfakciu, nech robí čokoľvek.“
