Že sa niekoľko umelcov dá dokopy len krátko pred akciou je bežné. Že pri tom môže vzniknúť niečo výnimočné, také bežné nie je a u nás už vôbec nie. No stalo sa.
Len málo diel 20. storočia je tak divácky a muzikantsky nekonečne vďačných ako Stravinského Príbeh vojaka (1918). Už vlaňajšie uvedenie v Bratislave po dlhých rokoch sa stalo udalosťou, no verzia, ktorú cez víkend ponúkol festival Konvergencie v Košiciach, bola exportná.
Huslistu Igora Karška, klarinetistu Ronalda Šebestu, pozaunistu Branislava Belorida a Juraja Grigláka s kontrabasom doplnili traja maďarskí hráči a už samo hudobné naštudovanie bolo výnimočné. Sedem rovnocenných sólistov veľmi sústredene a zároveň muzikálne rozohralo Stravinského noty, ktoré nadčasovo spájajú rôzne svety (je tu pochod, tango, chorál, ragtime i valčík).
Silu a sviežosť hudby zvýraznilo scénické stvárnenie. Trojúlohu rozprávača, vojaka a diabla by z našich hercov asi nik nedokázal uchopiť tak, ako Robo Roth. Aj napriek krátkej príprave (dve spoločné skúšky), únave a občas hnevajúcemu mikrofónu celý príbeh udržal. Režisér Silvester Lavrík na rozdiel od vlaňajšej premiéry pracoval s novým prekladom Eleny Flaškovej, ktorý Ján Štrasser prebásnil do hovorovejšieho jazyka. Akciu opäť zveril tanečníkom Ivici Bučekovej a Krisztiánovi Gergyemu, ktorý prekvapil dodaním humoru a hereckého rozmeru viacerým scénam.
Diváci na záver nestáli zo slušnosti, ale z nadšenia. Aj sami účinkujúci zostali prekvapení, čo sa im podarilo vytvoriť. Toto predstavenie by sa malo urobiť na DVD a určite by skvele vyznelo v SND. Ale to by ho tam najskôr niekto musel pozvať, že áno.
