Dôvodov na komplimenty pre Kateřinu Tučkovú je viac. Popri desiatkach literárnych príbehov z vyhladzovacích táborov (užitočných, ale unavujúcich) sa jej v knihe Žítkovské bohyně (Host) podaril exkurz do histórie prostredníctvom novej jedinečnej témy.
a slovensko-moravskom pohraničí vysoko v kopcoch Bielych Karpát žili oddávna ženy obdarené výnimočnými schopnosťami. Ľudové liečiteľky domáci nazývali bohyne. Vlastne boli viac ako liečiteľky. Nevyznali sa iba v bylinkách, ale i v ľudských trápeniach. Dokázali povzbudiť dušu a ukázať na budúcnosť. Oddávna za nimi chodili ľudia z okolia aj z cudziny.
Vnútorný nepriateľ
O Doru Idesovú sa od malička starala jej teta – jedna z bohýň Tereza Surmenová. Dora vyštudovala etnografiu a rozhodla sa o bohyniach zo Žítkovej napísať rozsiahlu vedeckú prácu. Po zmene režimu sa v archívoch ministerstva vnútra dozvedela, že Štátna bezpečnosť jej tetu považovala za tzv. vnútorného nepriateľa.
Odhaľovanie minulosti vedie k novým prekvapeniam. Pre Doru sa téma bohýň stáva viac než len predmetom vedeckého záujmu. V príbehoch tajomných žien z bielokarpatských kopaníc nachádza vysvetlenie vlastného života. Osud bohyne Surmeny, ktorá zomrie v psychiatrickej liečebni zdeptaná eštebáckym nátlakom, nie je jedinou smutnou kapitolou v tejto histórii.
Stopy vedú hlbšie. Na stole v študovni archívu sa objavujú staré četnícke správy z prvej republiky i tajné depeše špeciálneho komanda písané v časoch protektorátu.
Tučkovej román má dokumentárny charakter. Je pestrou skladačkou rozprávania o Dorinom pátraní, archívnych dokumentov i novinových výstrižkov. Toto nie je fikcia, ktorá osvietila autorku uprostred noci. Tučková v rozhovore priznala, že strávila niekoľko týždňov priamo „v teréne“. Bývala u miestnych ľudí na kopaniciach, išla s nimi na omšu, jedla s nimi a dokonca sa pustila do vyšívania vlastného kroja. Všimla si veštby a milostné zariekania.
Pestré osudy bohýň
Žítkovské bohyně uvádzajú čitateľa do sveta, v ktorom nedominuje arogantná racionalita a vedecká sterilnosť. Jednoduchí ľudia z kopcov sa dotýkajú iných svetov. Kto chce ich náklonnosť vykladať ako paranormálne blúznenie, je zásadne mimo.
Je až neuveriteľné sledovať osudy bohýň v histórii. Raz boli považované za čarodejnice s diabolskými schopnosťami, a tak sa dočkali krvavého mučenia inkvizítormi. Pre gestapácke komando dokazovali prítomnosť starého germánskeho kultu. Ateistickí súdruhovia nedokázali rozchodiť ich vieru a považovali bohyne za škandál v ľudovo-demokratickom zriadení.
Román je výsledkom ozajstnej spisovateľskej usilovnosti a poctivosti. Škoda, že táto snaha o serióznosť sa kde-tu prejavila umelými dialógmi postáv a slabo načrtnutou Dorinou psychológiou.
Autorka spolu s Dorou zisťuje, že všetci sme súčasťou bohatého toku tých najrozmanitejších tradícií. Nespadli sme vo svojej existencii do vákua. Toto je iná podoba spätosti s tradíciou, ktorá má ďaleko od gýčového neofolklóru.
