Šesť týždňov po Štefanovi Kocánovi sa v cykle Veľké slovenské hlasy predstavil tenorista Pavol Bršlík. Na rozdiel od doma takmer neznámeho basistu, ktorého hlavnou scénou je newyorská MET, Pavol Bršlík sporadicky vystupuje aj v SND. Skvelé reprízové predstavenie Nápoja lásky, kde sa stretli s Adrianou Kučerovou, bude dlho patriť k tomu najlepšiemu, čo sa dalo na našej prvej scéne zažiť. Pri troche šťastia ho možno zastihnúť ako Tamina v Čarovnej flaute, na uplynulých BHS sme mu po boku Edity Gruberovej tlieskali v Donizettiho Lucrezii Borgii.
Koncerty cyklu Veľké slovenské hlasy, ktorým chcú organizátori udržiavať kontakt domáceho publika s úspešnými opernými legionármi, sa odohrávajú v Malej sále Slovenskej filharmónie. Kontakt je to teda naozaj úzky, bez zvyčajného fyzického i mentálneho odstupu. Poslucháč vníma aj najmenšie nuansy spevákovho prejavu, každé nadýchnutie, zakolísanie, i tú najdiskrétnejšiu emóciu. Pavol Bršlík je typ decentného speváka bez manier, žiadne trhanie kulís, len kdetu nenápadné gesto. Jeho lyrický tenor v poslednom čase naberá na útočnosti, chlapčenská ľahkosť a sladkosť tónu sa vytrácajú, nie však šteklivé vibrátko, ktoré dodáva charakteristický príjemný timbre.
Voľbou repertoáru nešiel po srsti mainstreamového poslucháča. S výnimkou Alfredovej árie z Traviaty zaspievanej bez sentimentu s mladíckou dravosťou, zaradil Bršlík takmer výhradne fajnšmekerské kúsky. Popri Belliniho kantabilných ariettách to boli Lisztove interpretačne mimoriadne náročné Petrarcove sonety.
