Film Piano (1993) získal tri Oscary a soundtrack patrí medzi najúspešnejšie v dejinách. Jeho autor sa zviditeľnil už predtým spoluprácou s režisérom Petrom Greenawayom a patrí k najvplyvnejším svetovým skladateľom. Presne o dva týždne si MICHAEL NYMAN prvýkrát zahrá na Slovensku. Na festivale Viva Musica! v Bratislave, s vlastnou skupinou.
Píšete filmovú hudbu, ale aj opery, kvartetá, koncerty. Čo vlastne hráte naživo s vašou jedenásťčlennou skupinou?
„Bude to najmä výber z filmovej hudby na spôsob greatest hits. Zvykneme to robiť vždy, keď niekde hráme prvýkrát. Ale každý večer je iný – závisí to od priestoru, atmosféry, od toho, ako ľudia reagujú. Určite príde aj na Piano, to má vždy úspech, ale môžeme rôzne veci. Keďže som interpret a zároveň autor, môžem si hocikedy pred koncertom zmeniť setlist.“
Vaša skupina funguje od roku 1976, prešli ňou známi muzikanti a hráva aj na open-air festivaloch.
„Vo svojom veku už mám dosť opatrný postoj k open-air festivalom. Na jednej strane chcete byť súčasťou celej tej úžasnej atmosféry, ale zároveň sú tam často nevyhovujúce podmienky, je zlé počasie, málo času na zvukovú skúšku. Oveľa príjemnejšie sa hrá v teple a v priestore s dobrou akustikou než takto provizórne. Radšej som contemporary (súčasný) než provizórny (temporary) skladateľ.“
Ako ste sa vlastne dostali k filmovej hudbe?
„Cez Petra Greenawaya. Sme priatelia ešte od 60. rokov, keď som študoval na Royal Academy of Music. On sa ako nezávislý režisér rozhodol pracovať s hudbou žijúcich skladateľov a oslovil ma. Od začiatku sme sa rešpektovali a dobre si rozumeli, tiež mal slabosť pre barokové umenie. Viac vecí, ktoré som pre neho napísal, hrávame ako Michael Nyman Band.“
Nelákal vás v 60. rokoch viacej bigbít ako klasika? V Londýne bolo živo – Beatles, Rolling Stones a ďalšie slávne mená boli na vrchole, tínedžeri mali doma skôr gitaru než klavír.
„Tú scénu som sledoval, špeciálne ma zaujímali Beatles v neskoršom období, keď začali využívať postupy a nástroje z klasickej hudby. Seržant Pepper je fenomenálny album, bol prvým neklasickým elpéčkom, ktoré som si kúpil. Iné kapely ma až tak nebavili – napríklad pri Rolling Stones sa mi zdalo, že nesmerujú k niečomu takému osobitému. Vždy som sa cítil ako klasický hudobník, skladateľ a pianista, ktorý však nežije uzavretý v slonovinovej veži. Inak je zaujímavé, že kým veľa rockerov sa pokúšalo o skladby pre orchester, len málo klasických muzikantov začalo robiť rockové pesničky.“
Považujú vás za jedného zo zakladateľov minimal music, súhlasíte s tým?
„Prví minimalisti boli barokoví skladatelia. Takmer každé ich prelúdium je svojím spôsobom brilantný minimalistický kúsok. Aj Mozart má miesta, ktoré sú rytmicky aj harmonicky veľmi zaujímavé a vždy sa mi páčili.“
V auguste a septembri má dve výročia John Cage, vy ste o ňom napísali slávnu knihu, ktorá vyšla aj v slovenčine. Chystáte nejaký špeciálny projekt?
„Cage ovplyvnil moje hudobné myslenie, ale nie spôsobom, ktorý by bol okamžite jasný. Skôr je to v prístupe k hudbe, snažím sa byť čo najotvorenejší. On mi dodal odvahu robiť a kombinovať rôzne veci. Keď v roku 1992 zomrel, práve som dopisoval skladbu a nemal som názov. Tak som mu ju venoval. To by sa mu, myslím, páčilo viac ako moja hudba. Jeho výročie bude v lete, vtedy sa chystám utiecť z Londýna. Bude tu totiž veľký chaos okolo olympiády.“
Chaos už vypukol, keď organizátori oslovili London Symphony Orchestra. Keď naskúšali program, dozvedeli sa, že to má byť na playback.
„A pritom keď na olympiáde v Pekingu na playback spievalo malé čínske dievčatko, všetci v Anglicku sa pohoršovali, aká je to hanba. Takéto veci sa, žiaľ, začínajú stávať čoraz častejšie. Pri oslavách výročia kráľovnej tiež vznikol škandál. Niekoľko skladateľov dostalo ponuku zložiť hudbu – za smiešne peniaze, navyše tie skladby nakoniec BBC ani neodvysielala. Aj ja som sa ocitol v zozname oslovených, ale bol som v Mexiku a povedal som si, že bude určite veľmi komplikované púšťať sa do takejto zákazky.“
