Slovakista TOMEK GRABIŃSKI: Slovo zagániť má čestné miesto v mojom slovníku

V niekdajšom Poľskom stredisku v Bratislave bola za starého režimu známa predajňa, kde sa dali kúpiť dobré veci. Dnes už neexistuje, no na jej mieste je stále veľmi živo. Aj vďaka TOMEKOVI GRABIŃSKÉMU.

Tomasz Grabiński (1974) - Narodil sa vo Vroclave v Poľsku, vyštudoval slovakistiku na Jagellonskej univerzite v Krakove. Je aktivistom združenia Poľsko-česko-slovenská Solidarita. Pracoval ako novinár pre Gazetu Wyborczu a pre denník SME. Bol členom medzi(Zdroj: Peter Žákovič)

V niekdajšom Poľskom stredisku v Bratislave bola za starého režimu známa predajňa, kde sa dali kúpiť dobré veci: knihy, časopisy, plagáty, platne, dokonca jantár či parádny porcelán. Dnes už neexistuje, no na jej mieste je stále veľmi živo. Aj vďaka TOMEKOVI GRABIŃSKÉMU. Slovakistu, prekladateľa a programového riaditeľa dnešného Poľského inštitútu pozná celá kultúrna obec na Slovensku.

Prečo už poľská predajňa neexistuje?

Zrušili ju koncom deväťdesiatych rokov. Bolo to rozhodnutie nášho ministerstva zahraničných vecí, zrušili všetky predajne tohto druhu po celom svete. Ešte stále žije v pamäti ľudí, minimálne raz za mesiac sa nám stane, že niekto príde a chce si tu kúpiť nejaké cédečko alebo jantár. Osobne si myslím, že by nebolo zlé, keby sa zase nejako oživila. Nemusí to byť hneď porcelán a jantár, čo sa tam bude predávať, ale časopisy, hudba a knihy by si to zaslúžili.

Kde ste boli v osemdesiatych rokoch vy?

Bol som školák. Pamätám si asi toľko čo iní moji rovesníci - keď bol v decembri 1981 v Poľsku vyhlásený výnimočný stav, v ten deň nebol Teleranek, obľúbená nedeľná ranná televízna relácia pre deti. A potom sú to bežné spomienky Poliaka mojej generácie: odmalička som stával v radoch pred obchodmi na rôzne veci. To sa ťahalo do začiatku deväťdesiatych rokov. Medzitým som mal ako pubertiak aj obdobie vzbury, na rebelovanie stačilo, že som chodil na strednej škole v teniskách a v triede som sa prezúval do vysokých pankáčskych topánok.

detstvo.jpg

Ako ste sa dostali k štúdiu slovakistiky?

Pôvodne som chcel študovať českú filológiu, ale vo Vroclave, odkiaľ pochádzam, tento odbor v tom čase neexistoval. Tak som šiel do Krakova. Pôvodne som mal aj tu záujem o češtinu, ale nakoniec ma vzali na slovenčinu. Na krakovskej univerzite je najstaršia katedra slovenčiny ako samostatného predmetu v Poľsku. Zaslúžila sa o to pani Danuta Abrahamowicz, ktorá bola svojho času prepojená na Dominika Tatarku a ďalších ľudí zo slovenskej literárnej obce a sama prekladala viacero vecí.

Prečo ste sa chceli orientovať na češtinu?

Keď som v roku 1992 maturoval, uvažoval som o humanitnom smere. Ostatní išli na nemčinu, španielčinu, angličtinu, a niekto predsa musí robiť aj také jazyky, ako je čeština, myslel som si. To ma už Česko začalo naozaj zaujímať, bolo v susedstve, naše jazyky si boli blízke, prichádzali do úvahy literárne aj kultúrne záujmy. Okrem toho, o Československu sa vtedy dosť písalo, blížilo sa rozdelenie republiky, vznikala Visegrádska štvorka a málokto sa tým u nás zaoberal. Tak som si povedal, prečo nie, možno sa človek lepšie uchytí v takomto užšom priestore. Môj otec sa mi po rokoch priznal, že bol presvedčený, že ma bude musieť ešte dlho živiť. A potom bol prekvapený, že aj z niečoho takého, ako je slovakistika, sa dá žiť.

Vedeli ste niečo o českej a slovenskej kultúre?

Vnímal som to tak, že existuje Československo a obyvateľov Československa sme brali v Poľsku skôr ako Čechov, tak ako sa to bralo inde vo svete. Existoval dokonca poľský hit z polovice šesťdesiatych rokov, kde bolo v texte, ako niekto cestuje do českých Tatier. Slovo Čechoslovák sa vlastne skracovalo, bolo príliš dlhé. Dôležitým momentom sa potom stal začiatok novembra 1989, keď bol vo Vroclave veľký festival nezávislej československej kultúry. Prišlo tam niekoľkotisíc Čechov, možno aj zopár Slovákov, aby si vypočuli Karla Kryla alebo Jaroslava Hutku. Mnohí sa tam nedostali, lebo ich zadržali na hraniciach, niektorí šli okľukou – lietadlom cez Varšavu alebo cez NDR. Bol to jeden z najväčších výstupov hnutia Poľsko-československej solidarity, ktoré vzniklo ešte začiatkom osemdesiatych rokov ako aktivita českých a poľských disidentov.

Poľské umenie bolo za socializmu u nás veľmi populárne, pretože bolo otvorenejšie, slobodnejšie. Čím to bolo?

Neviem to presne posúdiť. Hovorilo sa však, že Poľsko bolo najslobodnejším a najveselším barakom v socialistickom tábore. Veľa ľudí spomína, ako chodili v sedemdesiatych rokoch do Poľska na divadlo, na hudbu a hlavne na džez. V tlači, ktorú si ľudia kupovali vo vtedajšom Poľskom stredisku, si chceli prečítať ani nie tak informácie o Poľsku ako skôr správy zo zahraničia, ktoré sa tam objavovali. Napríklad týždenník Przekrój bol veľmi populárny tým, že mal pomerne veľa správ zo západného šoubiznisu - ako by sme dnes povedali.

Aké sú podľa vás dnešné slovensko-poľské vzťahy? Určujú ich stále aj dejinné udalosti, napríklad druhá svetová vojna?

Politici hovoria, že sú nadštandardné a určite to tak je. Nemáme žiadne konflikty, v porovnaní s ostatnými susedmi Poľska sme ich takmer nemali ani v minulosti. Skôr si myslím, že naše vzťahy negatívne ovplyvňuje slabá infraštruktúra a dopravné spojenia medzi našimi krajinami. Už si ani nepamätám, kedy sme naposledy vyzdvihli nášho hosťa z letiska v Bratislave.

skrat.jpg
Tomek Grabiński s divadelníkom Ľubom Burgrom z divadelného združenia SkRAT.

Ako ľudia v Poľsku vnímajú českú a slovenskú kultúru?

Povedomie o slovenskej kultúre je oveľa menšie. Poliaci však čoraz silnejšie vnímajú fakt, že ide o dva samostatné štáty, navyše v jednom sa platí eurami a v druhom korunami. Vo všeobecnosti je však česká kultúra omnoho populárnejšia.

Ako sa to prejavuje?

Poliaci pozerajú na Čechov cez Hrabalove knižky, cez Švejka, cez Milana Kunderu. To, čo je české, sa u nás rovná smiešne. Česká kultúra sa berie tak, že autori si zo všetkého vedia robiť žarty, majú odstup a tak. Je dosť ťažké preraziť takpovediac s vážnymi, nesmiešnymi vecami, ktoré sa vyhýbajú tomuto švejkovskému stereotypu. Funguje to aj v literatúre, aj v českom filme. Dokonca do tej miery, že sa menia celé názvy filmov, aby to lepšie sedelo v kontexte poľského vnímania českej kultúry.

Napríklad?

Napríklad film Nuda v Brne je preložený ako Sex v Brne. Alebo Hřebejkove filmy prekladajú tak, aby už v titule bol nejaký odkaz na Česko. Film Nestyda sme preložili ako Do Czech razy sztuka. To je slovná hra, lebo máme poľské príslovie „Do trzech razy sztuka“, čo znamená asi toľko, čo „Do tretice všetko dobré“. Číslica trzech bola nahradená slovom Čech. Potom bol film Kawasakiho ruža, čo sa do poľstiny preložilo ako „Czeski blad“, čo znamená „Česká chyba“. U nás je také slovné spojenie, ale s filmom to nemá vlastne nič spoločné. Znamená to vlastne preklep, keď napríklad namiesto číslice 123 napíšete 132.

Je niečo, čo zo Slovenska v Poľsku naozaj rezonuje?

Ak mám narýchlo spomenúť niekoho, kto je známy, tak je to Martin Šulík a jeho filmy. Z literatúry je to najnovšie Balla, ktorému vyšli v poľštine tri knižky a jeho prekladateľ Jacek Bukowski je aj jeho veľkým propagátorom. Predstavuje ho ako slovenského Kafku, a ten vlastne tiež funguje ako český fenomén. A do tretice by som spomenul ešte hudobné duo Longital, ktoré pravidelne vystupuje po celom Poľsku. To sú však skôr ojedinelé prípady. Všetko je ešte pred nami. Dúfam.

pi.jpgPred Poľským inštitútom v Bratislave, kedysi známym ako Poľské kultúrne a informačné stredisko.

Prekladáte slovenskú literatúru do poľštiny. Ako ste sa začali orientovať v ponuke?

Nemal som v tom žiadny systém. Počas štúdia, v roku 1995, som prišiel do Bratislavy na letnú školu Studia Academia Slovaca. Okrem študentov poľštiny tam bol aj Leszek Engelking, prekladateľ a básnik, a ja som asi ako jediný zo študentov o ňom niečo vedel. Tak som sa s ním spojil a on ma bral so sebou na všelijaké stretnutia, napríklad na rozhovor s Egonom Bondym. Zoznámil ma s vydavateľom Olegom Pastierom a prekladateľom Karolom Chmelom. Ich som potom vyhľadal o rok neskôr, keď som tu bol na štipendiu. Vydavateľstvo Fragment malo vtedy redakciu na Staromestskej ulici, bol som tam vždy, keď sa dalo, stretával som tam ďalších zaujímavých ľudí, autorov. Začal som publikovať preklady poviedok zo slovenskej literatúry v rôznych poľských časopisoch. Prvé vyšli v roku 1997, a keď sa na to teraz s odstupom pozerám, výber nebol zlý: Balla, Rankov, Jozef Kollár, Juraj Raýman.

Sú knihy slovenských autorov pre vás prekladateľskou výzvou?

Je zaujímavé, že v prípade prekladov zo slovenčiny veľmi pomáha čeština, lebo slovníky sú cez češtinu omnoho lepšie. Väčší poľsko-slovenský slovník vyšiel až v polovici deväťdesiatych rokov a paralelný poľsko-slovenský dodnes neexistuje. Som plný rešpektu voči starším prekladateľom, neviem si predstaviť, ako pracovali v období, keď neboli poriadne slovníky ani internet, kde si dnes veľa vecí môžete overiť. Veď veľký slovník česko-poľský je tiež záležitosť až začiatku deväťdesiatych rokov.

Z ktorého jazyka sa vám prekladá lepšie, z češtiny alebo zo slovenčiny?

Zo slovenčiny, už ju lepšie poznám, je pre mňa menej komplikovaná. Navyše, kvantum súčasnej českej literatúry je napísané v nespisovnej češtine, čo je dosť problém. V Poľsku nemáme popri spisovnom a literárnom jazyku nejaký paralelný, bežne používaný nespisovný jazyk. Náš literárny jazyk nie je veľmi odlišný ani od hovorového.

shujarovou.jpgS Luciou Hurajovou pri jednej z kultúrnych akcií v Poľskom inštitúte.

Fungujete ako programový riaditeľ Poľského inštitútu u nás. Do akej miery je kultúrna výmena odrazom vašich osobných kontaktov a vkusu?

Iste, človek skôr propaguje veci, ktoré má rád, ktoré sám považuje za zaujímavé. Druhý dôležitý faktor je však finančný. Mnohé veci sú nad naše limity. Boli podujatia, pri ktorých sme mali pocit, že ich nie sme schopní usporiadať, a nakoniec mali výborný ohlas. To bol napríklad vlaňajší Teatr ósmego dňa na Hlavnom námestí v Bratislave. Dosť veľa je aj akcií, na ktorých sa podieľame len čiastočne a sami by sme ich neboli schopní zorganizovať, napríklad veľké predstavenia z Poľska na Divadelnej Nitre, filmové prehliadky v rámci Febiofestu či nedávny Focus Poľsko na Novej dráme. V takých prípadoch je pre nás poctou, že nás k projektu prizvú. Človek má výborný pocit, že sa podarilo urobiť dobrú vec.

Koľko je to podujatí ročne?

Je to okolo dvesto akcií rôzneho druhu, z toho asi štyridsať percent sa deje mimo Bratislavy. To je, myslím, celkom slušné. A som rád, že občas sa podarí urobiť niečo aj mimo poľského záberu. Napríklad nedávno sme prijali pod strechu zhruba na dva mesiace divadlo SkRAT a združenie A4, lebo nemali kam ísť. Aj vďaka takýmto veciam sa podarí dotiahnuť ľudí, ktorí by na dvere inštitútu možno nikdy nezaklopali. Okrem toho, máme výhodu, že sme v úplnom centre mesta, málokomu treba vysvetľovať, kde sídlime. Keď niečo robíme, tak to hneď vidno. Ale keby sme nerobili, tak tiež.

Vlani ste sa na Slovensku oženili, ale s Poľkou. Dá sa povedať, že ste sa tu usadili?

Áno, mal som svadbu v Bratislave, tu v inštitúte, takže vlastne na poľskej pôde. Dúfam, že môj príbeh na Slovensku sa posledným dňom práce v Poľskom inštitúte neskončí. Teším sa z príležitostí, ktoré prichádzajú aj mimo práce – okrem prekladov napríklad aj to, že som mohol byť tento rok v porote Novinárskej ceny a literárnej súťaže Anasoft litera. Riaditeľ Poľského inštitútu Andrzej Jagodziński, mimochodom špičkový prekladateľ z češtiny a slovenčiny, bol zase nedávno porotcom na festivale Nová dráma. Sme tu dvaja, ktorí sa o veci zaujímame, o to viac máme výsledkov a o to lepšie sa nám spolupracuje.

ekoglass1.jpg
Pri otvorení vernisáže Ekoglass (2011) v Poľskom inštitúte. Zľava: Wójcik, Łabiński, Grabiński, Novakova.

Ako hodnotíte priebeh literárnej súťaže Anasoft litera?

Som veľmi rád, že sa štatút tejto ceny rozšíril aj na knihy, ktoré pôvodne neboli napísané v slovenčine, ale ich autori žijú na Slovensku. Dve z nich sú aj vo finálovej desiatke. Ako porotcovia by sme vo finále radi videli aj viac ako desať kníh. Každý z nás prichádzal so svojím rebríčkom. Ja som mal najmenej svojich tipov vo výbere finálovej desiatky. A to som tipol sedem správnych! Až teraz som získal predstavu, koľko pôvodných kníh na Slovensku naozaj vychádza. Keby človek nebol v porote a nemusel to všetko prečítať, tak sa k väčšine kníh ani nedostane. Bolo ich cez 140, z toho asi tridsať takých, medzi ktorými sa v užšom výbere rozhodovalo. A koľko z toho je populárnej literatúry pre ženy!

Koľko?

Minimálne dve tretiny. Ale nemyslím to v zlom. V niektorých sa dajú objaviť aj zaujímavé pasáže, napríklad v jednej sa hrdinka dostala k samizdatovému vydaniu Dominika Tatarku. Prekvapilo ma aj, v koľkých knihách sa objavujú poľské motívy. Zaujímavé to bolo aj z jazykového hľadiska. Našiel som slová, ktoré som nepoznal, a vyskytovali sa v každej tretej knihe. Slovo zagániť má teraz už čestné miesto v mojom slovníku.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 9 074
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 404
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 526
  4. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 379
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 5 999
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 507
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 4 877
  8. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 089
  9. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 2 733
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 616

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Najmladší pivovar na Slovensku má rozlohu dvojizbového bytu

Najmenší, najdlhšie budovaný a najlacnejší. Rodinný mikropivovar Hudák si môže pripísať hneď niekoľko naj.

KOMENTÁRE

Z celého sveta: Ako sa karikaturisti smiali z Donalda Trumpa

Karikatúry Trumpa z celého sveta.

DOMOV

Z Petrohradu do Pekingu. Podpredsedníčka úradu zo Smeru spoznáva svet za štátne

Vitteková išla na kontrolnú cestu do Číny, hoci nie je inšpektorka.

Neprehliadnite tiež

Nová Cvernovka: Komunity tu majú budúcnosť

Prvého mája sa po prvý raz otvárajú ateliéry bývalej Cvernovky v nových priestoroch.

Sisi bola len manželka. Zato Mária Terézia vzkriesila monarchiu

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.

Vychovala sebeckých synov. Obetavá Baba z ľadu teraz zaujala v Amerike

Film so Zuzanou Kronerovou získal cenu za scenár na prestížnom festivale Tribeca.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop