Čo čítame

Ktosi známy sa v súvislosti so sprievodnými textami ku knihám vyjadril, že on sa vyhýba predslovom a zásadne píše iba doslovy. Argument? Čitateľ má knihu dočítať a až potom sa má dozvedieť niečo navyše. Hoci tento názor má svoju logiku, nezaručuje to, že „neposlušný“ čitateľ sa aj tak najskôr neoboznámi s doslovom. Pravdupovediac, niekedy je to aj prospešné, napríklad keď sa nedivadelníkovi dostane do rúk kniha dramatických textov. Čítanie hier nie každého láka, no dobrý vysvetľujúci doslov môže nečakane navnadiť, čo je určite aj prípad knihy Pavla Kohouta Prahry.
Trebárs taký Chudáček, hra, ktorá bola tesne pred premiérou zakázaná, ako sa dozvedáme z autorovho dôvetku. Písal sa rok 1956, nádejný čas destalinizácie po Chruščovovom odhalení kultu osobnosti. Čas, keď sa podľa Kohouta komunisti v Československu rozdelili na niekoľko desaťročí do troch skupín. „Bratstvo vinníkov uzavrelo pakt, ktorý neskôr v núdzi privolá na pomoc sovietske tanky. Klub cynikov, vyznávajúcich heslo, že keď už je ’pověst v čudu, dá se žít už beze studu‘. A potom spoločenstvo tých, ktorí to nadšenie vyvolali, no márne hľadali cestu, ako z tej kaše von.“
Chudáček reflektuje novú situáciu, no ani tá mu neumožnila ocitnúť sa na javisku. Svoj zaujímavý osud mali aj ďalšie štyri hry tejto knihy, a určite aj vďaka autorovmu doslovu poskytne ich nespochybniteľná kvalita, overená skôr či neskôr v domácich i svetových divadlách, aj čitateľský zážitok.