Pod inscenáciu Pucciniho Manon Lescaut v SND sa podpísal český tím - režisér Jiří Nekvasil a scénograf Daniel Dvořák, autori kontroverzne vnímanej „smetiskovej“ Rusalky (SND 2005).
Ani Manon nie je idylka. Každé dejstvo prináša kontrastnú náladu, metaforu, jemnejší či drsnejší atak na diváka. V impresionistickom úvode sa zoznámime so sladkou, mierne hlúpou dievčinou, ktorá sa útekom so študentom Des Grieuxom zachráni pred kláštorom i chlípnym Gerontem. V druhom dejstve ju nachádzame v Geronteho zlatej klietke - bizarnom svete pripomínajúcom kráľovstvo krivých zrkadiel. Kráske síce chýbajú Des Grieuxove objatia, ale jej láska k bohatstvu všetko prevalcuje. Aj šancu na spoločný útek. Scéna, v ktorej Des Grieux spieva o zničujúcej láske k Manon, a ona mu nakladá do náručia škatule od topánok, je priam archetypálna.
Tretie dejstvo nás prenesie do prístavu, odkiaľ ju majú deportovať do Ameriky. Vojaci presúvajú klietky s odsúdenými prostitútkami, s prehliadkou impozantnej nemravnosti kontrastuje pokorená Manon a obeta milujúceho Des Grieuxa, nasledujúceho ju do vyhnanstva. A napokon, po všetkej tej hyperbolizácii, zlatej nevkusnosti a výstredných štetkách, nás Nekvasil s Dvořákom učičíkajú vizuálne nádherným, hudbe pokorne odovzdaným štvrtým dejstvom, kde už nie je nič, len prázdna scéna, pôsobivá svetelná réžia a priestor pre strhujúcu Pucciniho hudbu.
Tá dostala skvelého tlmočníka v šéfdirigentovi Opery SND Rastislavovi Štúrovi, ktorý sa k vlastnej inscenácii nedostal dva roky. Akoby do Manon Lescaut vložil všetku ušetrenú energiu - hudobné naštudovanie má spád, dramatické vlnenie, emocionálnu silu.
S náročnými ústrednými partmi sa na dobrej úrovni vyrovnali obe Manon (kultivovanejšia Jolana Fogašová, materiálom autentickejšia Catarina Baggio) i predstavitelia Des Grieuxa (lyrickejší, v tóne elegantnejší Luciano Mastro, veristicky dramatický Boldizsár László).
Na sklonku sezóny Opera konečne prišla s inscenáciou, ktorá má umelecký názor a nebojí sa ho povedať.
