V sobotu oslávi päťdesiat. Uvidíte ho na pódiu hrať pesničky Jara Filipa a prekvapenia pokračujú. Hoci v posledných rokoch hrával sám, teraz dal dokopy skupinu s Oskarom Rózsom a Martinom Valihorom. ANDREJ ŠEBAN zajtra v bratislavskom KC Dunaj predstaví nový album, ktorý vychádza spolu s knihou fotografií a počas večera bude aj premiéra filmu o ňom.
Viete, že narodeniny máte v rovnaký deň ako slávny basgitarista Antony Jackson?
„A o deň skôr ako Jeff Beck. Teší ma, že v tomto znamení sú takíto muzikanti. Raci sú napríklad aj Carlos Santana či Louis Armstrong. A Karel Gott. (smiech).“
Po dlhom hraní sólo máte opäť kapelu. Čo sa stalo?
„Som prístupný kompromisu. Začali sme skúšať s Oskarom Rózsom a Martinom Valihorom a o dva týždne na Jazznici bude premiéra. Ešte si zahráme v júli na festivale v Demandiciach a potom sa uvidí.“
Tento rok ste vydali dva albumy inštrumentálnej hudby, čo idete hrať v triu?
„Chceme to postaviť na slovenských veciach, ktoré máme najradšej – Ursiny, Varga, Lehotský, Filip.... Keď sa zhodneme na nejakej peknej a silnej pesničke, zahráme si ju v inštrumentálnej verzii v našej úprave.“
V sobotu sa objavíte na festivale Viva musica! v rámci Pocty Jarovi Filipovi. Ako to vzniklo?
„Oslovili ma a rád som to prijal. V kapele hrajú aj Oskar a Martin, spievajú rôzni ľudia. Ja by som mal spievať skladbu Ja som ten, čo hrával s Dežom, ktorú som si trochu pretextoval, plus hrať sóla v Cigaretke na dva ťahy a Milovanie v daždi.“
Vlani ste spomínali, že k päťdesiatke uvažujete o päťdesiatich koncertoch na Slovensku a v Česku. V dokumente, ktorý nakrútil Peter Važan, to však nevyzerá nádejne. Pred koncertom v klube nefungujú káble a mixpult, vydavateľ nedodá albumy a nakoniec ešte vypadne prúd. Slovensko 2012 nevyznieva ako ideálne miesto na turné.
„Obávam sa, že to je Slovensko ako také a rok za tým nehrá žiadnu úlohu. Dalo by sa urobiť veľké turné, nie je problém doniesť si najlepší zvuk a svetlá, ale kto to zaplatí? A keď to aj zaplatí, nikdy sa to nevráti. Takže nie je čo investovať do ďalších koncertov.“
Zajtra okrem filmu predstavíte aj knihu fotografií Ivana Zubaľa, ktorá obsahuje nový album s názvom Bezslov. Ako bude vyzerať koncert?
„Na jar pri krste knihy s Ivanom Kadlečíkom a Ivanom Štrpkom som si vyskúšal niečo, čo som chcel urobiť už roky - prídem na pódium a čo pôjde, to pôjde. Bez konkrétneho programu. Teraz som si kúpil nový efekt, fantastický delay s looperom, mám ďalších šesť looperov zapojených tak, ako som nikdy predtým nemal. Mám teraz možnosť robiť slučky na všetkých nástrojoch aj mikrofónoch, na fujare mám zavesené efekty, ktoré som tiež ešte nikdy nepoužil, a idú z toho zaujímavé veci. Takže bude to vlastne premiéra.“
Nie je náročné na sústredenie mať toľko techniky?
„Je to ako so žonglovaním. Začínate s dvoma loptičkami a postupne priberáte ďalšie. Moje sólové hranie vzniklo ako z núdze cnosť, ale vidím v tom ešte veľa nových možností. Keď máte naraz spustených niekoľko slučiek a všetky sú asynchrónne, vznikajú veľmi inšpiratívne veci. Dá sa preklenúť presne viazaný rytmus a tradičné harmónie, dostanete sa do úžasného sveta. Vnímam to už ako spojenie výtvarného umenia s hudbou. Keď to spustíte, začnú vznikať plochy, ktoré nevychádzajú z konkrétnej témy. Idete z nuly niekam, tvoríte, zároveň tomu dávate hlavu a pätu, a počúvate. Stále to treba krotiť, ale byť uvoľnený a prijať čokoľvek, čo príde, a ešte tam niečo nové prihrať. Vyzerá to komplikovane, ale keď sa mi najviac darí, už sa to celé odohráva len v gestách. Vôbec neriešim, či hrám fis, alebo gis, telo si to celé nájde samo. Potrebujem však veľa skúšať hlavne preto, aby som vedel, ktorou nohou mám kam a kedy stúpiť, aby niečo zaznelo.“
Takže totálna improvizácia, kde musíte byť v tom a zároveň nad tým?
„Hej. Samozrejme, niekedy niečo nevyjde tak, ako si predstavujem. Ale keď sa ozve niečo, čo prekračuje vašu predstavu,nesmiete to začať hodnotiť, ale musíte s tým pracovať. Trvalo mi dlho, než som sa to naučil. A je to stále napínavé.“
Podobnú hudbu robia vo svete už dlhšie ľudia ako John Zorn alebo Supersilent.
„Zorn je veľmi ďaleko, keď začne trúbiť, absolútne to neznie ako saxofón, a také nové rytmické hranie ako Supersilent ma fascinuje. Uvedomujú si, že netreba mať spoločnú dobu a tonálne centrum. A nie je ani dôležité, aby boli emočne na jednej úrovni v jednej skladbe. Každý si môže hrať po svojom. Ale to si vyžaduje veľa skúseností. Najskôr treba kresliť zátišia a portréty, až potom sa človek dostane do štádia, keď sa vám všetko uvoľní a ste schopný abstrakcie a na základe voľných línií stavať nové svety.“
Novátori to majú ťažké, väčšinou ich docenia až časom.
„Mnohí ľudia si myslia, že avantgardné umenie je podvod, lebo sú to len čmáranice alebo trieskanie do nástrojov. Vždy hovorím: Tak si to vyskúšajte. A je po paráde. Väčšina ľudí zvládne iba hudbu, ktorá je postavená na tradičných vzorcoch.“
Nikdy vás nelákalo zahrať si s niekým ako Zorn, Supersilent alebo Fred Frith?
„Zahrám si s hocikým. Ale mňa oveľa viac zaujíma kontinuálna spolupráca. Tvrdohlavo si predstavujem, že v tomto meste mám niekoho, s kým pravidelne chodím do skúšobne a spolu hľadáme, až vznikne niečo nové a pôvodné. Príkladom môže byť nórska scéna. Je úžasná, dokázali si vytvoriť vlastný rukopis, vychádzajú veľmi voľne z džezu a folklóru, ale to hlavné je navodenie pocitu nórskej krajiny. Nie nórsky džez, ale nórska hudba, štýl sám osebe. A to je to, čo tu my, až na výnimky ako Varga, Ursiny, Suchoň a pár ďalších, nemáme.“
Prečo?
„Tradícia byť sám za seba bola na Slovensku vždy dosť problematická. V mojej generácii je to výnimočné. Mladí sa snažia, ale chce to čas. Sú tu samozrejme Longital, Sto múch alebo Živé kvety, to je aspoň niečo autentické. Nepoznám však všetkých mladých muzikantov. Raperi nie sú muzikanti a dnes už ani rebeli, chcú iba zarábať.“
Posledné albumy vyšli ako súčasť kníh. Zhoda okolností či inak to nešlo?
„S hudobnými vydavateľmi mám zlé skúsenosti. S veľkými aj s malými. Fotograf Ivan Zubaľ a ďalší ľudia, ktorí nechcú byť menovaní, ma podporujú, takže je jednoduchšie vydať album s knihou fotografií ako samostatne. Nemôžem si robiť všetko sám, byť aj režisérom, producentom a vydavateľom. Čím ste starší, vnímate veci citlivejšie. Vidíte oveľa viac detailov. Keď sa akýkoľvek detail líši od toho, ako by veci mohli fungovať, vyruší vás to. Ale je to prechodné obdobie k fáze, kde si uvedomíte, že to netreba hodnotiť cez plusy a mínusy. Jednoducho viete o tom, ale už to neriešite. Už mi neprekáža, keď sa pred koncertom päť hodín opravuje aparatúra, som nad vecou. Snažím sa urobiť maximum sám za seba na pódiu.“
Vo filme váš otec hovorí, že ste zostali sám, lebo ste nekompromisný. Vyznie to tak, akoby to nepovažoval za správne. Ľutovali ste niekedy svoje rozhodnutia?
„Čo je na tom zlé, že hrám sám? Keby som bol kompromisný, hrám dokola s Richardom Müllerom alebo v každom druhom polozmyselnom projekte. Čo niekto považuje za nekompromisnosť, sú pre mňa základné otázky. Keby som nebol taký, aký som, nebol by som tam, kde som, nech už to znamená čokoľvek. Pre mňa je podstatné byť aktuálny a autentický, aj keby som mal v šesťdesiatke robiť hudbu, ktorá bude nezrozumiteľná. Pre mňa sú inšpiráciou muzikanti ako Zorn alebo Wayne Shorter, ktorí stále idú a nikdy neprestanú. Stále budú cvičiť a dokola premýšľať o hudbe, nech majú hocikoľko rokov. Videl som napríklad koncert 81–ročného Sonnyho Rollinsa. Má kapelu, čo nemá dokopy toľko rokov, čo má on (smiech). Hrajú fantasticky, ale keď spustí starý pán, zamdlievate, koľko je v tom stále invencie. Toto ma zaujíma. Sláva a peniaze sú fajn, ale toto je v hudbe najpodstatnejšie.“
