Film Mareka Ťapáka chce nadviazať na úspešnosť klasických tanečných filmov.
Prinajmenšom od revolúcie nevznikol podobne ambiciózny tanečný film a dlho predtým tiež nie. Volá sa Tanec medzi črepinami.
Odprezentujú ho aj v rámci festivalu v Karlových Varoch a producenti veria, že sa presadia aj na artových festivaloch.
Veľkovýpravný
„Ľudová tradícia je v nás, či chceme, alebo nechceme,“ vraví iniciátor a režisér Marek Ťapák, ktorý si zahral aj hlavnú postavu. Netají, že chcel nadviazať na velikánov tohto žánru vrátane svojho otca. Od folklóru vraj v mladosti utekal, ale po kružnici sa k nemu vrátil. Ako interpret staval nielen na hrdinskom pohľade typizovaného ľudového hrdinu, ale poctivo zapracoval aj na tanečnom výkone.
Natáčalo sa na Poľane, v Roháčoch či v Štiavnici. Za úsvitu aj za súmraku, za dažďa aj v snehu. Producentka Marta Stančíková si pochvaľovala, že za 27 dní natáčania nemuseli pre počasie stáť. Tanečníci nereptali ani v ľadovej vode Šútovského vodopádu, ani keď mrzli v zákopoch pri Malackách.
Nie je zlé občas Slovákom a možno aj svetu pripomenúť, že Martin Benka si hmly nad našimi kopcami nevymyslel, že ešte stále sa robia a sú úžasné. V divadelnej verzii „črepín“, z ktorej film vychádzal, premietali na pozadí videoprojekcie Pavla Barabáša.
Ani kameraman Peter Bencsík sa nemusí hanbiť za to, čo vidíme na pozadí tanečných výkonov. Cítiť, že miesta nakrúcania vyberal Viliam Gruska, ktorý má Slovensko detailne napozerané. Ak by sme prírodu hanlivo označili za kulisu, tak tento film môžeme skutočne označiť za veľkovýpravný.
Úžasnú robotu odviedol aj strihač Matej Beneš, výhrady by mohli možno smerovať k celkovej koncepcii skladby materiálu. Keby sme jednotlivé nálady možno navzájom menej miešali, vychutnali by sme si každú z nich lepšie. Tak či tak film nepôsobí vo výsledku inak ako dynamický megaklip na úžasnú hudbu s dobrými tanečníkmi a s krásnymi pozadiami.
Najväčšiu zásluhu na tomto pocite má akoby neexistujúci scenár. Aj keby sme medzi jednotlivými scénami hľadali iné prepojenie, ako ním môžu byť vágne úvahy o ľudskom – hlavne mužskom – údele, dostali by sme sa veľmi skoro do slepej uličky.
Prečo hrdina umrie v prvej tretine a prečo následne vstane a pije s tými, ktorí ho zabili? Prečo sa cíti taký iný, keď nerobí nič iné ako ostatní, okrem toho, že sa občas s kamarátmi pobije o frajerku? Ženské postavy – príznačne označené ako Mariana 1-3, nestihli nadobudnúť v izolovaných scénach iný ako idealizovaný, prípadne démonizovaný charakter.
Len tak si tu stojím
Otázka z úvodu aj záveru filmu „A ty tu čo robíš?“ položená hlavnému hrdinovi, týčiacemu sa hrdo nad končiare, film vystihuje. Horšie je, že priveľmi trefná je aj odpoveď: „Ja si tu len tak stojím.“
Paradoxne najjednotnejším dojmom pôsobí vynikajúca hudba, hoci sa na nej podieľali viacerí tvorcovia s využitím folklórnych motívov nielen zo Slovenska, ale aj z okolitých krajín. Viac ako tretinu piesní nahrala sympatická a úspešná skupina Banda, ďalšie pridali Anton Popovič, Stanislav Palúch a iní muzikanti. Soundtrack k filmu by mal vyjsť do dvoch týždňov a je sa skutočne na čo tešiť.
Ísť s folklórom do kín je odvážne, správne, hrdé, poučné a ktovie, možno aj komerčné. Ušetriť však na scenáristovi, ktorý by celej tej obrovskej námahe a profesionalite mnohých spolupracovníkov dal vhodnejší rámec, sa však skutočne neoplatilo.
