Britská skupina prevzala novým albumom podľa hudobnej tlače štafetu najväčšej skupiny svetaVraj to, čo hrajú, nie je pop z tohto sveta. Ako byť chytľavý a nie vtieravý, popový a vzdušný a nie pompézny? Britská skupina Coldplay sa pohybuje na hranici týchto protikladov. „Pretože občas hráme tiché pesničky, je ťažké znieť spôsobom, že sa pokúšame zmeniť veci okolo seba. Ale našou hudbou chceme reagovať proti duchovnej prázdnote,“ hovorí na internetovej stránke skupiny jej spevák a skladateľ Chris Martin.
Bude to platňa roka?
Coldplay v súčasnosti v Británii pútajú najväčšiu pozornosť. Ich nový album A Rush Of Blood To The Head vychádza na celom svete dnes, ale nedočkavá britská hudobná tlač ho už označila za nahrávku tohto roka. Po zvukovej a textovej stránke sa približujú Pink Floydu, avšak monotónna rytmickosť ich odkazuje na alternatívne vzory z 80. rokov ako Joy Division, U2 alebo Echo and The Bunnymen. „Je skvelé byť v našej skupine, lebo ak počuješ to, čo máš rád, učíš sa, ako to spraviť a ukradnúť. Je to ako kradnúť autá a zvárať ich dohromady. Ukradli sme autá Bunnymen, autá Cure, autá Stones. Každé,“ pýši sa Martin pre hudobný magazín Q.
Kvarteto Coldplay sa po prvýkrát stretlo na univerzitnom internáte v Londýne v roku 1996. Po prvých lokálne úspešných singloch, ktoré zafinancoval ich priateľ a neskôr aj manažér, im ponúkla zmluvu firma Parlophone.
Hlavne skladba Yellow z debutového albumu Parachutes ich dostala z alternatívneho šumu im podobných skupín. Túto pieseň si Bono nôtil na koncertoch počas spoločného turné s U2. Martin bolo šokovaný, keď po jednom z vystúpení prišiel do šatne Liam Gallagher z Oasis a povedal im, že ho Yellow povzbudilo opäť skladať piesne.
„Cítili sme sa ako študenti, ktorých stretne šťastena. Dostali sme všetko, po čom sme túžili,“ hovorí Chris. „Prešli sme skoro celý svet, ale mal som stále pocit, že nás nemá nikto rád,“ dodáva. Počas ich poloakustického vystúpenia okolo nich lietali fľaše a rôzne predmety, zatiaľ čo spevák Martin kričal do mikrofónu anonymnému davu, že existujú milióny ľudí, čo ich majú radi.
Čo sa týka predaných počtov ich prvého albumu, určite. Parachutes si kúpilo viac ako päť miliónov ľudí. Aj keď boli nominovaní na prestížnu cenu Mercury Prize, nájdu sa aj takí, ktorí ich tvorbu považujú na tínedžerský výlev. Vplyvný hudobný boss Alan McGee ich tvorbu označil za hudbu pre „tých, čo ráno po sebe zanechajú mokrú bielizeň.“ Iný názor má väčšina britských novinárov.
Ich nový album z nich urobí najväčšiu skupinu na svete, napísal New Musical Express. Lenže britská hudobná tlač rada zveličuje a márne hľadá nástupcov, ktorí by oprášili niekdajšiu slávu britskej hudby. V 90. rokoch sa to nepodarilo ani jednému z nich. Stone Roses sa rozpadli, Suede sa ponorili do šedi šoubiznisu, Oasis stratili záujem a Travis mlčia. Nevďačná úloha tlačou hýčkanej skupiny pripadla Coldplay.
Album o vypadávaní vlasov
A Rush Of Blood To The Head nahrávali na dvakrát. Nahrávky z októbra 2001 ich neuspokojili, a tak odišli do malého liverpoolskeho štúdia, kde urobili viac ako polovicu albumu aj za pomoci Iana McCullocha, speváka ich vzoru Echo and The Bunnymen.
Keď máš strach zo smrti a slávy, mal by si žiť svoj život správne. To je podľa Martina posolstvo nového albumu. Má pocit, že času je málo. „Ale je dobré vedieť, že život je krátky, lebo ťa to núti každý deň zapnúť na maximum a nedať šancu ľuďom, ktorí ťa nemajú radi,“ hovorí. Prednedávnom sa ponoril do sveta Sex Pistols, hlavne posledný film o tejto legendárnej punkovej skupine mu otvoril oči. „John Lydon to všetko pochopil. Pozlátka médií, reklama, všetky tie nezmysly. My sme v strede toho hrozného monštra. Pokúšame sa vyrovnať so slávou, aby sme mohli v noci pokojne zaspať,“ tvrdí.
V každom rozhovore nezabudne pripomenúť, že album je aj o vypadávaní vlasov. Pozrite sa na jeho hlavu. Pred dvomi rokmi ju zdobila veľká hriva. Má dvadsaťpäť, čo je priemerný vek skupiny, a na novom albume ďalšie piesne, ktoré môžu súperiť s krásou Yellow. Ich nový singel In My Place by mohol vyvrátiť teórie o kapele jedného hitu.
Život v Martinovej hlave je veľký rébus. „Myslím, že sme nuly, ale to mi pomáha. Na druhej strane viem, že sme skvelí. Raz sme sa rozhodli, že toto je šanca nášho života a začali sme pracovať ako nikdy predtým,“ vysvetľuje pre Q Martin, ktorý by nechcel byť členom U2, lebo hrá v jednej z najlepších skupín sveta.
Kde sú všetci skvelí, ale chvastaví boxeri, čo tvrdili niečo podobné?
PETER BÁLIK
