Už obálka skvostnej knihy básnika Stéphana Mallarmé- ho Hliadka osamenia je nádherná – je na nej Pegasus O. Redona, obraz kongeniálny k básňam „kniežaťa poézie“. Už azda chýba len priložené cédečko s hudbou Clauda Debussyho Faunovo popoludnie, ale to by bolo príliš dokonalé.
Legenda Mallarmé sa dostáva v takomto výbere (Literárna nadácia Studňa, preklad Ján Švantner) k slovenskému čitateľovi pomerne oneskorene, ale prekladať tohto básnika nie je jednoduché, jednoduché nebude ani čítanie, je to pre čitateľov, ktorí počujú aj ticho, cítia najľahší dotyk a vidia aj neviditeľné.
„V Mallarmého čistej poézii je iniciatíva ponechaná slovám, tak ako v mystike čistej lásky je iniciatíva daná Bohu. V prameni básne je zaiste schéma, citový tón, vnímavý prázdny priestor, použiteľná voľná sila, ako v prameni čistej lásky je vždy jednotlivec. V tejto schéme, aby bola prenesená na živú bytosť, pôsobia zaklínania a pretváracia čaromoc slov,“ citujme esejistu a literárneho kritika Alberta Thibaudeta, znalca Mallarmého diela.
Mallarmé nebol len básnikom, čo znamená byť hliadkou osamenia, ale aj stredom a organizátorom literárneho života.
Jeho slávne utorkové salóny, ktorým kraľoval, hostili André Gida, Paula Valéryho, Oscara Wilda, Paula Verlaina, Rainera Maria Rilkeho, literárny výkvet tých čias, a okrem toho boli silne zastúpení aj maliari a sochári – Renoir (jeho portrét Mallarmého je na zadnej strane obálky), Monet, Degas, Redon, Whistler, Rodin.
Mallarmé inšpiruje k rôznym úvahám. O jeho poézii sa nedá veľmi písať, skôr ju treba čítať, vnímať a urobiť si svoj obraz, svojho Mallarmého. V knihe je okrem pekne preložených básni aj precízny doslov, možno trochu obsiahly (tridsať strán k 65 stranám prekladu básní) a kalendárium.
Bez Mallarmého je ťažké predstaviť si modernú európsku poéziu, jeho neviditeľný vplyv sa ako ponorná rieka vystupujúca na povrch objavuje v dielach Prousta, Eliota, surrealistov aj dadaistov, Joycea aj v textoch konkrétnej poézie.
Autor: Mila Haugová
