Tisícdeväťsto - Novecento. Divadelný monológ Alessandra Baricca naštudoval tím tvorcov pod vedením režiséra Patrika Lančariča po prvýkrát na Slovensku. V bratislavskom Divadle v podpalubí, kde je v týchto dňoch skutočne dusno a horúco, ho bolo možné vidieť tento týždeň naposledy v sezóne. Z hercov tieklo potokom, hľadisko bolo plné do posledného miesta. Silný, očarujúci príbeh geniálneho pianistu so zašifrovaným menom Danny Boodmann T.D. Lemon 1900, ktorý sa narodil na lodi a po celý život z nej nevystúpil, rozpráva jeho priateľ.
Sugestívneho prehovoru tejto postavy sa chopil herec Kamil Mikulčík. Spočiatku to vyzeralo, že sa jeho trubkár Max Tooney vezie na šoumenskej vlne, no čím hlbšie sa ponáral do rozprávania neobyčajných udalostí, tým viac mu bolo možné veriť. Potvrdilo sa, že Baricco je majster vyvolávania emócií. Okrem toho, že v prípade Mikulčíka ide o pomerne zručného hereckého remeselníka, musel riadne zaúradovať aj základný pocit lásky k hudbe, ktorý potom sprevádzal prežívanie charakteru jeho postavy. Interaktívne momenty zvládal aj vďaka priateľsky naklonenému publiku, z niektorých situácií však naozaj dokázal vyťažiť šarmantný humor aj úprimný žiaľ, aký neplatí len na fanúšičky. Najpresvedčivejší bol v ponoroch do svojho vzťahu ku klaviristovi, do vykreslenia jeho osudu. Trochu je škoda niektorých momentov napätia, ktoré diváci prehlušili medzipotleskom, no isté je, že počas intenzívneho dvojhodinového monológu sa človek nestihol nudiť. Teda, možno trochu pri niektorých hrách s rekvizitami, ale tie neobťažujú a neoslabujú divadelný zážitok.
Talentovaného klaviristu "Citróna" stvárnil Vlado Šarišský. V inscenácii hral vlastné kompozície a boli v kontexte skutočne strhujúce. Šarišský je osobitým zjavom nielen ako hudobný skladateľ a klavírny interpret. V záverečnej scéne sa na chvíľu ukáže ako mimoriadne sympatický týpek s použiteľným hereckým výrazom aj v slovnom prejave. Titul sa na reálnej palube lode právom cíti ako doma. Takže páni, klobúk dolu, toto vám vyšlo.
