Považuje za obrovské šťastie, že sa živí hrou na sólovej harfe. Hovorí, že dnes je to vlastne úplný úlet. Mnohí sa jej pýtajú, čo vlastne cez deň robí, keď je harfistka. „Neviem, štrikujem?“ odpovedá KATEŘINA ENGLICHOVÁ.
Je dnes už povinnosťou hudobníčok vyzerať dobre?
Naša doba je vizuálna, tomu sa musíme aj v klasickej hudbe prispôsobiť. A nakoniec, prečo nie? Nikto nie je zvedavý na klaviristku, ktorá vyzerá, akoby si práve odbehla od veľkého prania. S krásou sa dá marketingovo pracovať, ale dlhodobo vám absolútne nepomôže, ak nebudete vedieť hrať, skôr naopak.
Harfa má v sebe niečo archaické, cítite pri hre na ňu ozveny najstaršieho nástroja na svete?
Pri modernom repertoári to počujem pramálo. Harfa je dnes vo zvláštnej pozícii. Dlho sa považovala za nástroj, na ktorom hral ešte aj kráľ Dávid. Ale ak sa pozriete na nejaké obrazy – hoci, samozrejme, nie dobové - bola to skôr lutna, ktorá mala len pár strún. Za posledných tridsať rokov sa však pre spôsob výroby zvuk harfy veľmi zmenil, technika išla dopredu, na harfu dokážu hrať už aj malé deti. Môj nástroj vyrobili pred tromi rokmi podľa najnovšej technológie a hrávam na ňom najčastejšie romantický repertoár, skôr by som ju teda prirovnala ku klavíru. Jeden kolega hovorí, že harfa je pomalý klavír, ale s tým nemôžem súhlasiť. Technika hry na harfu je ťažia, lebo sú pri nej zapojené aj nohy, ale má zas nezameniteľný zvuk.
U harfistiek každý obdivuje ladný pohyb rúk, málokto si však uvedomuje tie pedále.
Pritom synchronizovať sedem pedálov s tým, čo hráte rukami, je jedna z najťažších vecí.
Keď zaznie harfa, mnohým asi nabehne predstava labutieho jazera, víl, romantiky.
Hudobníci nepremýšľajú o hudbe týmto spôsobom. Ak by ste si začali predstavovať jazierka, tak sa v nej o chvíľu stratíte. Musíte sa sústrediť na to, čo hráte.
Na čo teda pri hraní myslíte?
Možno na plynulosť hry. Hudba sa podobá športu, musíte mať vycvičené svaly, ale inak je to intelektuálna disciplína, ktorá sa nedá opísať. Varovným signálom je, ak si spomeniete na to, čo treba zajtra uvariť na obed. Jedna sekunda zaváhania, a ste mimo.
Stalo sa vám to niekedy?
Stane sa to každému, ale často si to ľudia ani nestihnú všimnúť. Ide o to, ako dlho máte okno a aké mechanizmy máte na to, aby ste sa vrátili naspäť.
Môže aj harfistku zlákať pop?
Záleží na tom, kto vás osloví. Harfistky dnes hrajú aj džez, hoci je zahnaný do kúta ešte viac ako klasická hudba, takže to nie je žiadna marketingová výhra. Nepodceňovala by som však iné žánre a všetkým kritikom by som priala, aby si to vyskúšali. Lebo vôbec nie je jednoduché dostať sa do sféry, v ktorej ste vlastne laik. Mala som nedávno možnosť si zahrať s Jiřím Kornom. Boli to na prvý pohľad jednoduché úpravy pesničiek, ale púšťate sa do vôd, ktoré vôbec nepoznáte.
Aký je pocit, ak pre vás niekto napíše skladbu?
Ako keď pre vás napíše báseň. Iné je, či vám aj sadne. Niekedy idete s nadšením do projektu a až potom zistíte, že to nie je celkom ono. Ale sme profesionáli, urobíme to, ako najlepšie vieme, aj keď to nemusí byť naša srdcová záležitosť.
Ak vám nie je skladba, ktorú máte interpretovať, známa, študujete si ju len z nôt alebo si vypočujete aj nejaké nahrávky?
Veľmi záleží na tom, koľko máte času na naštudovanie. Každý muzikant by vám povedal, že počúvaním nahrávok preberáte interpretáciu toho, koho počúvate. Ale na druhej strane je to veľká pomoc a môžete povedať, či sa vám niečí prednes páči, alebo nie, čo by ste chceli robiť inak. Avšak v momente, keď sa začínate učiť z nôt, už nahrávku nechcete, už vás možno aj trochu hnevá.
Zvuk harfy ponúkajú aj v rámci CD určených na uspávanie. Púšťate si aj vy harfu, aby ste zaspali?
Je pravda, že harfa je meditatívnejší nástroj, na rozdiel od hoboja či gájd, ktoré naopak psychiatri používajú, ak chcú svojich pacientov vyprovokovať k reakcii. Ja si však CD s vlastnými nahrávkami určite nepúšťam. My hudobníci nemusíme chodiť k psychiatrom, stačí počúvať svojej vlastné CD, to je psychoanalýza ako vyšitá. Celé nahrávanie v štúdiu je jednou veľkou seansou u psychológa.
Prečo?
Pretože systémy nahrávania dospeli do technickej dokonalosti, ale my ľudia sme stále rovnako omylní. Sedíte tam, počúvate režiséra, ktorý vám dookola hovorí, kde ste urobili chybu, kedy prešla električka, kedy zavŕzgala stolička. V tomto zvláštnom stave mysle vás držia štyri hodiny, po ktorých už len túžite ísť domov.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Ako vnímate priame prenosy?
Nepoznám nikoho, kto by ich mal rád. Je príšerné si uvedomiť, že vás počúvajú tisíce ľudí.
Kamuflujú sa trochu živé nahrávky z koncertov? Upravujú sa následne?
Môžete len nesúhlasiť s tým, aby ju vydali, pri priamom prenose sa nedá ani to. Ale pre nahrávky sa väčšinou natáčajú aj generálna skúška, aj koncert. Ak máte šťastie, môžete dostať po koncerte ešte hodinu, aby ste čo-to poopravovali, ale to sa mi stalo asi len raz. Živý koncert je stále najlepší, hoci sa aj všetko nepodarí. Pri nahrávke je to už konzerva. Ale je to jedno, aj tak sa už prakticky celý nahrávací biznis končí.
Prečo? Lebo sú už nahrané všetky skladby sveta?
Kto by si ich kupoval, keď si všetci všetko už len sťahujú? Nahrávacie firmy padajú jedna za druhou, už to nebude dlho trvať. Pri klasike sa možno ešte stále nájdu ľudia, ktorí majú radi CD ako istý artefakt a kúpia si ho po koncerte, ale popová hudba sťahovaním veľmi trpí. Vidím to celkom čierne. Akú-takú hodnotu majú ešte tak archívne nahrávky.
Vy však vydávate jedno CD za druhým. Ako je to možné?
Nerozumiem ekonomike, nechápem, prečo ja stále ešte natáčam a ani si to nemusím sama platiť. Pretože dnes – ak máte peniaze, si už natočíte čokoľvek. Ja som chytila vlnu transformácie, v čase nežnej revolúcie som mala devätnásť rokov a bola som práve v Amerike, kde nás učili aj to, ako sa predávať. Znie to síce škaredo, ale takto to je. Lebo nikto na vás nečaká, keď vyjdete zo školy. Na konkurzy na harfistov do orchestrov chodí tak päťdesiat uchádzačov, pri viole sú to stovky.
Aký je pocit mať zamestnanie, pri ktorom musíte byť lepší ako stovky iných, aby ste sa vôbec uživili?
Je to deprimujúce a veľa hudobníkov to psychicky ani nevydrží. Za socializmu boli hudobníci privilegovanou vrstvou, mali veľmi dobré platy, cestovali po svete tak ako málokto, boli rešpektovaní. Za ostatných dvadsať rokov to prešlo do opačného extrému, muzikanti veľmi spoločensky prepadli. Dnes sa všetko premeriava peniazmi. Ak na hudbe nezarobíte, prečo ju potom robíte, pýtajú sa hudobníkov.
Aká budúcnosť čaká vaše žiačky?
Vôbec to nebudú mať ľahké, perspektíva mladých je neutešená. Ako učiteľka som sama so sebou často v rozpore, keď chcem byť k svojim žiakom úprimná.
Ako ich teda motivujete?
Hovorím im, že sa presadia len tí najvytrvalejší, čo po tom veľmi túžia, a ešte aj budú mať šťastie. Ak sami nebudú veľmi chcieť, tak nech si radšej k hudbe pridajú nejaké iné remeslo do zálohy. Do hudby musíte dať bez debaty množstvo energie a úsilia a potom možno prejdete desiatky konkurzov a na všetkých skončíte tretí či štvrtí. Ale na druhej strane, aj na tom, ako bujnejú humanitné odbory, vidno, v akom blahobyte žijeme. Nikomu sa nechce robiť náročné technické odbory. Všetci budeme mať diplomy, budeme magistri, ale nebude toho, kto by vymenil žiarovku?
Hrali ste aj v orchestri?
Ani v orchestroch nie je situácia ideálna, sú to fabriky na hudbu. A do toho všetky tie emócie, šarvátky.
Ako to už ukázal Fellini vo filme Skúška orchestra?
Je to výborný film a je to presné. Môj muž hovorí, že keby trochu nepoznal prostredie, tak si pri pohľade na naše skúšky pomyslí, že sme sa všetci zbláznili.
