Martinské divadlo naštudovalo Sedem dní do pohrebu ako komornú hru so zložitým a hutným literárnym textom.
Recenzia / divadlo
Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu
Dramatizácia: Peter Pavlac
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Peter Mankovecký
Réžia: Ľubomír Vajdička
Hrajú: Jana Oľhová, Dano Heriban, Ján Kožuch, Lucia Jašková
Premiéra: 25. mája 2012 v Slovenskom komornom divadle Martin
Všetci hovorili, že som politická prostitútka. Ani nie prostitútka, rovno kurva! Tvrdo konštatuje Zora Jesenská, keď bilancuje svoj kopmplikovaný život, úzko prepletený s politikou. V časoch väznenia Gustáva Husáka, budúceho prezidenta ČSSR, bola jeho dobrou známou. Neskôr ako odporkyňa a kritička totalitného režimu, v ktorom roky vládol, bola profesijne, psychicky a vlastne aj fyzicky likvidovaná. Jej manžel Ján Rozner kedysi uveril Stalinovi, neskôr aj jeho pre postoje nemilosrdne vysunuli na okraj spoločnosti. Obaja mali ako autori, redaktori, kritici a prekladatelia zakázané čokoľvek publikovať, v slovenskom kultúrnom svete sa nad nimi mala zľahnúť zem.
Klepané na Consule
Osud dvoch intelektuálov má miesto hlboko v minulom storočí. Vo svojej mnohovravnosti, úprimnosti a informatívnosti je však taký živý, až človeka mrazí. Spomienkový optimizmus, ktorý dnes tak zoširoka vládne, pôsobí v tomto prípade ako čistý výsmech tých, ktorí za otvorenú kritiku platili v minulosti nemalú daň. Aj dnes vo vás dobre hegne, keď vás niekto v tichu a v tme nečakane poklepká po pleci a strčí vám do ruky papier, kde (klepané na Consule) stojí, že máte protištátne úmysly.
Román Jána Roznera Sedem dní do pohrebu sa po troch rokoch dočkal aj dramatizácie. Od začiatku vyvolával obdiv, vzrušenie a neutíchajúci šum hlavne v radoch tých, ktorí v postavách spoznávajú konkrétne, v istých prípadoch ešte žijúce osoby slovenskej kultúrnej elity a ich vplyv či konanie v minulosti. Rozprávanie hrdinu - manžela Zory Jesenskej - prebieha v tretej osobe. Zachytáva smrť martinskej rodáčky z významnej rodiny Jesenských a zostávajúce dní do jej všemožne mareného pohrebu.
Ako bez fantázie
Zora zomrela, treba zariadiť, aby bola dôstojne pochovaná. Jej manžel sa borí s horou otázok: či chcieť vidieť jej mŕtve telo po smrti, na ktorom úrade začať, komu poslať oznámenia, prečo o nej nevyjde ani správička v novinách a či pre to vôbec niečo robiť. Kto napíše a kto prečíta smútočný príhovor a aký trest ho za to čaká. A prečo osloviť práve toho? Príde niekto vôbec na pohreb? Akú hudbu vybrať a ako o jej neškodnosti presvedčiť úrady? Prečo pohreb nechcú povoliť? A čo tu hľadajú tajní?
Scéna je prostá a ničím nie nápadná, jednoducho obyčajná - stôl so stoličkami, vešiak a v zadnom pláne niekoľko radov stoličiek pre účastníkov pohrebu. Zvláštnosťou je iba staré okno, visiace nízko nad scénou (len pre zaujímavosť, ide o kus, zachránený počas búrania rodného domu Jesenských v Martine). Aj v prípade kostýmov a hudby platí, že diváka nemá nič rušiť ani prekvapovať. Môže sa sústrediť na hovorené slovo.
Ťažká váha
Dramatizácia pretavuje príbeh do úst hlavnej hrdinky Zory Jesenskej, ktorej postava nás sprevádza celým dianím. Podľahla leukémii v najhoršom období normalizácie, pričom bez práce takmer nenachádzala zmysel života. Je to však práve prítomnosť jej ducha, o čo sa manžel po jej smrti najviac opiera. Herečka Jana Oľhová niesla na sebe ťažkú váhu charakteru a zvládla ho s gráciou, s drobnými nepresnosťami v replikách. Prúdy myšlienok, prenášané v presnom knižnom znení v snahe zachovať osobitosť literárneho jazyka, sú však namieste. Jej Zora je ponížená, ale stále hrdá, neumlčateľná, spravodlivo rozhorčená, a napriek všetkému milujúca a milovaná žena.
Hra prevteľovania
Manželovi Jánovi Roznerovi dal jednu z dvoch podôb Dano Heriban. Jeho splynutie s postavou Roznera mladšieho je zdrojom intenzívnej sugestívnosti. Stal sa najsilnejším článkom inscenácie. Postavu neistého, nešťastného, no veľmi inteligentného a sympatického muža, ktorý odmieta manipuláciu a pokúša sa vysporiadať so samotou i osamelosťou, stvárnil s nadhľadom i s pokorou zároveň.
Ján Kožuch ako Rozner starší zase vniesol do postavy a do celého diania na scéne potrebnú mäkkosť, životné teplo a vnútorné vyrovnanie. Chutne a tragikomicky zahral aj postavu profesora Félixa, postihovaného za smútočný príhovor. S ostatnými vedľajšími postavami si v jednej osobe celkom zdatne poradila Lucia Jašková, nenápadná herečka s príjemným prejavom aj výrazom.
Bez zbytočných experimentov
Autor dramatizácie citlivo doloval z predlohy aj šťavu. Nesilil sa do dialógov, tie akoby sa ponúkali samé, hoci bezpochyby išlo o náročnú rekonštrukciu textu. Zachoval jeho literárne kvality, knižný pôvod textu je aj režijne priznaný. Tvorcovia príbeh posunuli o moment Roznerovej emigrácie prostredníctvom autentického listu Ladislavovi Mňačkovi. Režisér Vajdička v zásade veľké inscenačné experimenty nerobil, čo v tomto prípade hre pridalo. Dosiahol, že inscenácia je svojbytným kusom, schopným civilne aj poeticky, a hlavne divadelne komunikovať.
