DANO HERIBAN je perfekcionista - či už na javisku, v štúdiu alebo na koncerte a určite aj vďaka tomu je žiadaný ako herec a čoraz obľúbenejší ako skladateľ a spevák.
Pamätáte sa na svoj prvý koncert a herecký výkon?
Na tie prvé určite nie. Na akordeóne som na školských koncertoch hral, keď som bol taký malý, že ma nebolo za nástrojom ani poriadne vidieť. Ale mal som to rád, cítil som sa dôležito, keďže dospelí sa tak tvárili. A uvedomil som si, že je asi vo mne ukrytá hudba, aj keď som často necvičil toľko, koľko by som mal.
Kapelu som chcel mať už ako deväťročný, obdarený prvým synťáčikom som si toho veľa predstavoval, lakoval detské vlásky v štýle svojich depešáckych bohov a hľadal spoluhráčov. Čo sa týka herectva, chodil som neskôr asi rok do dramatického krúžku, ale to ma veľmi nebavilo. Samé baby.
Čím si vás herectvo získalo?
Od detstva mi divadlo voňalo, v puberte ma obrazne povedané dvíhalo zo stoličky smerom na javisko. Neskôr som sa viackrát dostal na trnavskú Improligu a okamžite som pocítil to nadšenie publika, už počas prvých skečov. To bol zrazu nový chrobák v hlave.
Neskôr som oslovil Jakuba Nvotu, ktorý s Kamilom Žiškom viedol študentské divadlo, či by ma neprijali do partie. Od tej chvíle som s herectvom a divadlom v neustálom kontakte.
Pesnička Ďakujem za október z albumu Dana Heribana Na jeden dych (2012)
Strednú školu máte konzervatórium, odbor akordeón, vysokú VŠMU, odbor herectvo. Mali ste problém s rozhodovaním, čo chcete byť primárne?
V siedmom ročníku ZŠ som písal klasickú slohovú prácu, ako vidím svoju budúcnosť, a už tam som napísal, že chcem byť hudobník a potom by som chcel vyštudovať herectvo. Takže už vtedy som to akosi vedel.
Vo mne žili tieto dve identity – herecká a hudobnícka – paralelne, vedľa seba. Nikdy som nemal problém s tým, či chcem byť viac hudobník alebo herec.
Nová scéna v Bratislave. Muzikál Príbeh ulice 2 bol jeho prvým stretnutím s týmto žánrom. Foto - SITA
Bohatá sezóna
Zdá sa, že tento rok máte mimoriadne bohatú sezónu.
Robím toľko preto, lebo ma to nesmierne baví, nemôžem inak. A chvalabohu je záujem aj z druhej strany. Ako herec som urobil šesť premiér, ako hudobník zopár scénických muzík, ale samozrejme najväčšiu radosť mám z nového albumu a koncertov.
Skúste niečo o tých divadelných predstaveniach.
Veľmi ma potešila martinská inscenácia Sedem dní do pohrebu. Je to príbeh dramatizovaný a inscenovaný podľa rovnomennej knihy prekladateľa Jána Roznera, ktorá vyšla až po jeho smrti. Rozner si zobral o trinásť rokov staršiu prekladateľku Zoru Jesenskú, ktorú po roku 1969 komunisti prenasledovali a keď zomrela, zdalo sa, že ju ani nebude môcť pochovať. Je to príbeh z inej doby, plný odkazov na konkrétne situácie a osoby, ale našiel som sa v ňom.
V bratislavskom divadle Ticho a spol. máme krásne predstavenie plné poézie, Izrafel. Ešte je tu Muflón Ancijáš, ktorý v Martine zabáva decká aj rodičov, budeme ho hrať onedlho aj na Pohode. Vyratúval by som rád aj dlhšie, ale aspoň spomeniem predstavenia ako Oidipus či momentálne čerstvý Beat v žilinskom Mestskom divadle.
Foto - archív D. H.
Hudobník sa vyvíja cvičením a hrou s inými hudobníkmi, ako sa vyvíja herec? Ako môže pracovať na tom, aby bol lepší?
Pre mňa je dôležité neustále pestovanie kontaktu s divákom. Schopnosť vyjsť na javisko za akýchkoľvek okolností. Musíš dať ľuďom to, čo rola obnáša, bez ohľadu na svoj osobný stav. Je to boj samého so sebou, ale herec rastie každým predstavením. Dôležité je neustále sa približovať maximu svojich možností.
Váš druhý album Na jeden dych je radostný, až funkový. Je tento príklon k optimistickým polohám daný nejakými zmenami vo vašom živote?
Pesničky sú ako paleta, ktorá vzniká v nejakom časovom období, dôležité je, aby na albume dávali zmysel. Chcel som ich urobiť tak, aby vysielanú energiu mohli vnímať aj bežní poslucháči, zvyknutí na rádiové hity.
Veci som skladal v rozmedzí asi siedmich rokov a držia pokope aj vďaka tomu, že sme sa o nich s Filipom Hittrichom veľa rozprávali a prebrali sme ich zo všetkých strán. Rád robím veci dôkladne, aby ma nedajbože neškrelo dlhodobo čosi, čo som zanedbal a už sa nedá napraviť.
Na tomto albume sa vám zapáčilo pískanie, je použité asi v troch pesničkách vrátane jednej inštrumentálky. Je to nejako doupravované, alebo naozaj tak pekne pískate?
Žiadne úpravy tam nie sú. Myslím, že pískam intonačne lepšie, ako spievam. Keby som spieval tak, ako pískam, bol by som naozajstný frajer (smiech).
S Janou Oľhovou v divadelnom predstavení Sedem dní do pohrebu.Réžia: Ľubomír Vajdička (SKD Martin, 2012 )
Kedy ste v sebe objavil túto schopnosť?
Spontánne, pri nahrávaní. Človek si začne čosi pískať a z réžie sa ozve – Je to nahraté a presne takto to aj musí byť!
Ste vyštudovaný akordeonista, teda ku klávesom máte blízko, a vždy ste si klávesy aj sám hrali. V koncertnej kapele ste sa ich však vzdali v prospech klávesistu Rolanda Kánika.
Ja hrám na klavíri rád, ale druhá vec je ako. Páči sa mi Rolandov prejav, vnáša do kapely čosi nové a jemu zasa vyhovuje, že dostane v nahrávkach moju hotovú predstavu a naživo vyloží svoju hráčsku osobnosť. Časom sa to možno vykryštalizuje do čohosi viac, čo netreba plánovať.
Keď sme hrávali v triu, celý koncert som presedel za klavírom, musel som myslieť na spev a texty, teraz som cítil potrebu koncert niečím oživiť. Ale klavíra by som sa nikdy úplne nevzdal. Ani akordeónu.
Od akordeónu ku klavíru na divadelných doskách. Aj tak vyzerá životná cesta Dana Heribana
Ako vzniká pesnička
Píšete si texty aj hudbu, čo vzniká prvé?
Väčšinou texty. Alebo si osamote žijú v šuplíkoch melódie vedľa textov, kým sa niektoré nespoja. Som inak rád, že som týmto albumom uzavrel zopár starších nápadov. Mám čistý stôl.
A úplne prázdny šuplík?
Úplne nie, len ten najväčší.
Mávate trému?
Vždy. Pred každým koncertom a predstavením, ale našťastie iba pred. Potom mi už tréma nebráni sústrediť sa na hranie.
Hrať predstavenie je vypätie, človek má rozhodenú emocionálnu rovnováhu a nie je jednoduché dlhodobo to zvládať. Aký na to máte recept?
To poznám dôverne. Herecká životospráva. Doobeda skúšam, potom obed, večer predstavenie a ja to mám väčšinou tak, že dve hodiny pred predstavením už akosi nemôžem jesť.
O desiatej večer skončím a som úplne nabudený, v noci som svieži ako iní ľudia poobede. Neviem zaspať, hlava beží a potom to chýba. Obrátený rytmus. Niekedy to znášam lepšie, niekedy horšie. Myslím hlavne na leto, vtedy oddychujem v maximálne možnej miere.
Nie je vám ľúto, že vaša hudba skončí spolu s predstavením?
Niektoré témy si požičiam aj do svojich pesničiek, akurát že musia počkať na text, ktorý sa hodí k atmosfére. Napríklad skladba Na jeden dych je téma z predstavenia Ginsberg v Bratislave, ktoré sa hralo v divadle GUnaGU.
Pieseň Ja sa ženiť nebudem je z predstavenia v Banskej Bystrici a je inšpirovaná Gejzom Dusíkom. Takýchto prípadov je viac, lebo scénická hudba má naozaj krátky život a zbavovať sa dobrých nápadov je hriech (smiech).
Apropo, v GUnaGU ste hrávali často, ale nespomínate ho.
Všetky predstavenia, v ktorých som hral, už mali derniéru, takže preto. Ale dúfam, že sa ešte niečo niekedy vyskytne. Paradoxne hrám v Žiline v novej hre Viliama Klimáčka s názvom Beat, takže sa cítim občas ako v severoslovenskom GUnaGU.
Slovenské komorné divadlo Martin - Inscenácia Čím tichší tón, tým lepšie. Dano Heriban, Marek Geišberg a Martin Šalacha. Réžia: Kamil Žiška
Kedy prídu seriály
Nevidno vás v žiadnom seriáli a váš hlas nepočuť v dabingu, je to zámer?
Určite nie. Hoci k istým produktom som dosť kritický. Sem-tam sa nejaká práca v dabingu či v seriáli naskytne, ale systematicky na tom nepracujem, čo je asi najhlavnejší dôvod. Čakám v tejto sfére na príležitosť, ktorá raz hádam príde a bude taká zaujímavá, že ma bude tešiť podobne, ako tá menej medializovaná práca.
Hudba, akú robíte, je u nás odsúdená na nezáujem médií, neprekáža vám to?
Nie všetkých. Ale to je len momentálny stav, myslím si, že sa to zmení. V kultúre celkovo. Riešim všetko iné, tvorivé, a chcem, aby o tom ľudia vedeli. Človek sa do toho vkladá a potom zistí, že tu nie je systematicky budované a prehľadné nič naokolo.
Že rádiá majú svoj svet, televízie takisto a buď sa tomu umelec prispôsobí, alebo musí rátať s tým, že si počká dlhší čas. Kričať nemá zmysel. Ale sú u nás ľudia a miesta, ktoré ma presviedčajú o tom, že vnímavosť a citlivosť na veci je výsadou, ktorá nemá ambíciu sa pretŕčať a upozorňovať na seba.
Foto - Peter Žákovič
Čo príde po dvoch albumoch? Určite už teraz uvažujete o treťom, bude iný?
Mám chuť nahrať detské CD, tak momentálne naň zháňam financie.
Máte trojročného syna, nie je vám ľúto, že ho nevidíte dosť často?
Snažím sa mu to kompenzovať, kedykoľvek sa dá. Momentálne je to tak, že keď prídem domov, teší sa celým telom, a keď odídem, neberie to tragicky. Vie, že sa zasa vrátim.
